Ako žiť s postihnutým dieťaťom

zdravotnícke okienko

Autor:MUDr. Jana Virčíková
Pridané: 2007-10-31 12:20:09
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

V predchádzajúcom príspevku sme si prebrali zdravotné a medicínske aspekty celoživotného ochorenia zvaného detská mozgová obrna.
V tomto príspevku sa chcem zamerať na to, ako choroba ovplyvňuje vzťah matky a dieťaťa, vzťahy v rodine či v spoločnosti. Keďže ide o ochorenie celoživotné, aj jeho znášanie je bremenom na celý život. Na to, aby sme jeho ťarchu prijímali s pokorou, ro­zumom a rozvahou, potrebujeme veľa duševných i duchovných síl. Každá mamička, ktorá sa stará o postihnuté dieťa, určite prizná, že bremeno choroby nie je ľahké a je naším celoživotným údelom. V začiatkoch je to skôr otázka vyrovnania sa s ochorením, hľadanie informácií o chorobe či už od známych alebo z odbornej literatúry. Dĺžka tohto obdobia je u každého rôzna, individuálna. Mamičky si často vykresľujú ochorenie v tých najhorších farbách a odtieňoch a upadajú do depresívnych myšlienok a beznádeje. Často sa zjavuje sebaobviňovanie za vzniknutú situáciu. Celý život matky postihnutého dieťaťa sa sústreďuje len okolo chorého dieťaťa, ktoré prijíma výhradnú pozornosť matky. Týmto obdobím treba prejsť čo najrýchlejšie a to tak, aby neutrpeli vzťahy v rodine, aby sa rodina s diagnózou čo najskôr zmierila a matka nezabúdala, že v rodine sú aj zdravé deti a manžel, ktoré sa zrazu ocitli na vedľajšej koľaji. Toto je najčastejšia chyba v rodinných vzťahoch, ktorú prinesie do ich života choré dieťa. Mamička by mala čo najskôr rozdeliť svoju pozornosť medzi ostatné deti a manžela. Inak hrozí rozpad manželstva, dospelé deti opúšťajú rodinu a matka ostáva na ochorenie dieťaťa sama.
Je vhodné, ak matka začlení do starostlivosti či drobných povinností aj ostatných členov rodiny. Mala by si vytvoriť priestor aj pre seba, aby dokázala a mohla relaxovať. Veľkou pomocou sú spolky pre rodiny s postihnutými deťmi. Vo veľkých mestách takéto niečo nie je problém. Ľudia na vidieku však musia vynaložiť väčšie odhodlanie a námahu, aby takýto spolok založili a udržiavali. Jeho plody sú však neoceniteľné. Postihnuté rodiny nachádzajú vzájomnú psychickú podporu a postihnuté deti zase priestor na vlastné, aj keď obmedzené uplatnenie. Výsledkom toho je pocit užitočnosti, možnosť rozvíjať zachované psychické či fyzické funkcie dieťaťa a v neposlednom rade aj rehabilitačné možnosti. O práci takýchto spolkov sa v súčasnosti dá dobre informovať aj prostredníctvom internetu. Charitatívne aktivity sú finančným zdrojom pre ich činnosť. V tejto oblasti máme na Slovensku ešte veľké rezervy, a preto je v začiatkoch dobré nadviazať kontakt s podobným väčším spolkom na Slovensku či v zahraničí. Neoceniteľnú pomoc určite poskytnú úrady štátnej správy. Výsledkom snaženia je začlenenie chorej rodiny do spoločnosti a rozvinutie či pestovanie zachovaných telesných či psychických schopností. Aj spoločnosť sa potrebuje naučiť starať o chorých a postihnutých. A tak každá rodina, ktorá nesie takýto kríž vo svojom živote, sa postupne naučí tešiť z maličkosti, životné hodnoty získajú odlišný rozmer a aj bremeno prinesie do života pokoj a radosť.
K tomuto želám tým chorým i zdravým veľa trpezlivosti, odvahy a odhodlania.