Prečo kňazské povolanie?

Autor:Mária Krotká-Košalová
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Matúš Reiner, 21 rokov, sa rozhodol pre štúdium teológie v Spišskom Podhradí a pre kňazský seminár, aby sa stal kňazom. Jeho otec pochádza z Chraste nad Hornádom, mama je Markušovčanka. Svoje rozhodnutie urobil po dvoch ukončených ročníkoch na Fakulte informatiky Technickej univerzity v Košiciach. Opýtali sme sa ho na dôvody, ktoré ho k tomu viedli.
Jozef Sukeník, 19 rokov. Základnú školu navštevoval v Markušovciach a Gymnázium sv. Františka Assiského v Levoči, ktoré ukončil 3. júna tohto roku. Prihlásil sa na štúdium teológie a do kňazského seminára v Spišskom Podhradí, kde bol od septembra tohto roku prijatý. V markušovskej farnosti doposiaľ miništroval, bol mimoriadnym rozdávateľom svätého prijímania, ako aj organistom.

Čo alebo kto Ťa motivoval k rozhodnutiu nastúpiť na teologické štúdium a do kňazského seminára?
Matúš: Prvý a základný podnet pre povolanie dáva jedine Boh. Všetko ostatné, napríklad osoby, prostredie a životné situácie, sú len nástrojmi, ktoré používa, aby nás k nemu doviedol. Tak je to aj so mnou. Pán Boh je ten, ktorý mi dal povolanie a mojou túžbou nie je nič iné, len plniť Jeho svätú vôľu. O takýchto veciach nie je ľahké písať, ani hovoriť. Je to vec, ktorej iniciátorom je Pán Boh. My môžeme len odpovedať na jeho volanie.
Jozef: Kto môže človeka motivovať viac, ako Pán Boh? Nebeský Otec daruje kňazské povolanie a sám sa postará, aby človek dostal všetko, čo potrebuje, aby splnil Jeho vôľu. Najväčšou motiváciou je nebo. Ja som pocítil, že kňazská služba je cesta, ktorú mi pripravil Boh.

Bolo to náhle rozhodnutie alebo v Tebe dozrievalo dlhšiu dobu?
Matúš: Skúsenosť ukazuje, že povolanie zvyčajne prebieha dvomi spôsobmi. Jedných Pán Boh povoláva náhle, odrazu a tí hneď vedia kadiaľ majú ísť. U druhých to zase necháva dozrievať pomaličky a pridáva k nemu akoby kvapku po kvapke. U mňa to bol ten druhý prípad. Nie je jednoduché vysloviť to konečné rozhodnutie a povedať áno. Kto to nezažil, ten to ťažko pochopí. Pán Boh tak zázračne viedol moje kroky, až sa stalo...
Jozef: Kňazské povolanie som pocítil už v detskom veku, no v období dospievania sa toto volanie časom trocha utlmilo. Až na gymnáziu som začal lepšie chápať, že ak uvažujem o svojej životnej ceste, musím počúvať Boží hlas a dôverovať mu viac, ako hlasu sveta. Začal som sa zúčastňovať duchovných cvičení u saleziánov a minoritov zameraných na rozpoznávanie povolania. Myslím, že mi veľmi pomohli a dnes som rád, že vstupujem do seminára. Hoci to bolo rozhodnutie odvážne a ťažké, viem, že nie je neuvážené.

Ako prijalo tvoje rozhodnutie najbližšie okolie, rodičia, súrodenci, kamaráti?
Matúš: Pri výbere povolania mi rodičia nechali voľnú ruku. Rozhodnutie bolo na mne. Keď som však povedal, že si chcem dať prihlášku do seminára, upozorňovali ma, aká je to zodpovednosť a či si uvedomujem, čo takéto povolanie obnáša. Myslím si, že súrodenci s tým viac menej počítali. Aj kamaráti to prijali celkom dobre, hoci priznali, že im bude smutno, keď odídem.
Jozef: Rodičia a súrodenci neboli prekvapení, lebo sa dobre poznáme, máme medzi sebou úprimný vzťah a o takýchto veciach sa doma rozprávame. U kamarátov to bolo rôzne. Niektorí boli radi a z môjho rozhodnutia sa tešili, iní zase netaja, že ma nevedia pochopiť. Pýtajú sa ma, či mi nie je ľúto zrieknuť sa toľkých pekných vecí. I ja nad tým niekedy rozmýšľam. No viem a cítim, že Boh vždy viac dáva ako berie. Treba mu iba dôverovať.

Kto je Tvojím vzorom? Máš svojho patróna alebo obľúbeného svätca?
Matúš: Zvláštnou zhodou okolností sú mojimi najväčšími vzormi dvaja, vlastne traja, Jánovia. Sú to sv. Ján Bosko a blahoslavený Ján XXIII. A donedávna žil ešte jeden môj vzor, ktorý bol sčasti spojením oboch. Bol to Ján Pavol II. Verím, že aj jeho si onedlho budeme uctievať ako svätého.
Jozef: Odmalička rád čítam životopisy svätých. Je dobré pre dušu človeka vidieť, že s malými ľuďmi dokáže Pán Boh robiť úžasne veľké veci. Nemám osobu, ktorá by bola mojím výhradným vzorom. Najviac ma však oslovili sv. František, sv. Anton, sv. Dominik, sv. Ján Bosco, sv. Ján Mária Vianei. Zo svätcov dnešnej doby najmä sv. páter Pio. K Spišskej Kapitule ma veľmi priťahuje osobnosť otca biskupa Vojtaššáka.

Čo očakávaš od štúdia teológie a pobytu v kňazskom seminári?
Matúš: S pomocou Božou sa tam chcem dobre pripraviť na svoje budúce povolanie po stránke vedomostnej, ako aj duchovnej. Naučiť sa nežiť pre seba, ale pre Pána Boha. Naučiť sa rásť v láske a rozdať sa druhým.
Jozef: „Rozviť sa musí všetko v seminári/ a objaviť sa v plnej hodnote a cene./ Napokon najčistejšie žiari/ podstata, utajená v samom mene,/ tak ako v Pánu Bohu dobrodenie./...“ povedal Janko Silan. Seminárom sa všetko začína. Ideme tam, aby sme sa stali kňazmi. No sviatosťou kňazstva sa nič nekončí. To nie je náš cieľ. To je prostriedok pre milosť na cestu do večnosti, to je začiatok služby Bohu a ľuďom.

Dnešná doba nepraje cirkvi a kňazi to majú v pastorácii často dosť ťažké, zvlášť mladí kňazi. Uvedomuješ si vážnosť situácie?
Matúš: Áno, intenzívne to vnímam a bolestne sa ma to dotýka. Útoky a utrpenie sprevádzali cirkev už od počiatku a budú ju sprevádzať až do konca. Cirkev predstavuje Kristovo mystické telo, preto je jasné, že bude trpieť. V dnešnom svete sa tlačia do popredia zvrátené hodnoty. Samozrejme preto, lebo niekto z nich profituje. Keďže cirkev tieto zvrátené hodnoty neuznáva a kritizuje, kazí tým niekomu obchod. Aj kvôli tomu na ňu útočia a snažia sa ju zničiť. Ľudstvo asi musí „padnúť“, aby pochopilo, čo ho skutočne urobí šťastným a kde je pravý poklad. My však môžeme ostať pokojní. Pán Ježiš povedal Petrovi: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ (Mt 16,18). Z toho jasne vyplýva, že cirkev pretrvá do konca vekov.
Jozef: Uvedomujem si, že kríž stojí, pokiaľ je svet zmietaný.