Tri groše

Autor:Mária Krotká-Košalová
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Ani sme sa nenazdali a máme tu november. Jesenný chaos na záhradach utíchol. Zemiaky a všetky ostatné plody zeme máme pekne pozbierané a náležite uskladnené vo svojich pivniciach či komorách. Konečne sme si vydýchli a môžeme spokojne oddychovať.
I napriek tomu, že tu máme už spomínaný november, nedá mi, aby som sa ešte na chvíľku nevrátila naspäť k októbru. Chcela by som týmto reagovať na fakt, že bol vyhlásený za mesiac úcty k starším. Vidí sa mi totiž, že sa tejto téme venovalo príliš málo pozornosti. Bola veľmi slabo medializovaná, málo propagovaná a tým možno pre nás aj málo atraktívna. Podobne ako aj ľudia, ktorých sa táto téma bytostne dotýka. Teda naši starí rodičia, postaršie tety či ujovia. Mám pocit, že na nich jednoducho zabúdame. Prehliadame ich na ulici, v obchodoch, v dopravných prostriedkoch, ba aj doma im venujeme málo pozornosti. Častokrát sú nám príťažou. Už dávno pre nás zrejme neplatí poučenie z rozprávky O troch grošoch. Táto totiž hovorí o sedliakovi, ktorý za svoju celodennú ťažkú prácu dostával len 3 groše. Aj tie však rovnomerne podelil na tri rovnaké časti: z jednej žil druhú požičiaval svojim deťom a tretiu vracal svojim rodičom. Bol to len prostý jednoduchý človek, a predsa vedel svoju malú mzdu rozumne investovať. Nezabudol pri tom ani na svoje deti a rodičov. Dobre vedel, čo robí a nad neúspešnosťou svojej investície nepremýšľal. Nemal dôvod. Jednoducho nepochyboval. Vedel, že to čo investuje do detí, sa mu raz vráti presne tak, ako on teraz vracia svojim rodičom ten spomínaný „tretí groš“, ktorý im často právom patrí. Čo poviete? Rozumné, no nie?! Ako je to však s naším delením? Sme my, ľudia modernej doby, rovnako rozumní? Postupujeme tak ako tento prostý jednoduchý človek? Investujeme správne svoje hmotné aj duchovné „grošíky“? Neinvestujeme ich niekedy až príliš do svojich detí? Nezabúdame náhodou aj my na svojich rodičov popri úsilí dať deťom to najlepšie? Verte či nie, ale oni by sa veľmi radi vzdali svojho podielu v prospech svojich vnúčat a to úplne dobrovoľne. Oni totižto nečakajú veľké dary na narodeniny či na Vianoce. Oveľa viac si ocenia lásku a pochopenie od svojich najbližších. Niekedy ich poteší aj letmý úsmev či nežné pohladenie. Nežiadajú veľa, len možno trošku viac času, ktorý by sme s nimi mohli tráviť. Vekom sa totižto istým spôsobom stávajú aj oni našimi deťmi, ktoré vyžadujú častokrát s pribúdajúcimi chorobami našu každodennú opateru. A to je tým, respektíve malo by byť tým „pravým tretím grošíkom“, ktorý by sa im mal na starosť vrátiť celkom prirodzene. Vyžaduje si to častokrát veľa obety, lásky a trpezlivosti. Nie každý to dokáže. Dôležité a možno aj najťažšie je jednoducho začať. Ale verte mi, oplatí sa. Jedno je totiž isté, tak ako sa my teraz správame k svojim rodičom, tak sa raz budú k nám správať naše vlastné deti. Nepleťme si preto bič sami na seba.