Pred šestnástimi rokmi, keď som maródoval s roztrhnutou medzistavcovou platničkou, čítal som článok o púti do Santiaga de Compostela. Vtedy sa zrodil môj sen, ísť tam, ale na bicykli, lebo batoh by som dlho nedokázal niesť. A keď na bicykli, tak už z domu, aby to malo nejakú hodnotu.

 

Bicykel som si kúpil po dvoch rokoch. Rozhodnutie zrelo nejaký čas, až kým sme spolu s Ferim vyrazili 18. augusta 2025 od kostola v Lieskovanoch. Nechcel som, aby to bola iba bicyklovačka, ale cyklopúť.

Každý deň sa opakoval takmer rovnaký kolotoč. Raňajky, všetky veci zbaliť, naložiť na bicykel, šliapať do pedálov, nájsť reštauráciu alebo obchod na obed, kostol alebo kaplnku na modlitbu, urobiť nákup na večer a ráno, zakempovať, vysušiť veci, ak to šlo, večera a spať. Niekedy to s tým nájdením reštaurácie, obchodu a kempu bolo dosť problematické, ale nakoniec sa to vždy podarilo. Občas nás potrápilo počasie, ale to k púti patrí. Snažili sme sa jazdiť okolo 100 km denne, ale v sobotu to bolo vždy menej a v nedeľu sme oddychovali.

Počas siedmich týždňov na ceste sa toho veľa udeje. Motanice s navigáciou, problémy s bicyklami a všetkým možným, nám celkom brúsili nervy a párkrát som si položil otázku, čo som to za nervózneho pútnika. Ale každé ráno prichádza nová šanca na polepšenie. Moja sestra ma často povzbudzovala, aby som si vzbudzoval veľa úmyslov, či už za zosnulých, alebo za živých, hlavne, aby tá námaha neostala bez úžitku. Tak som sa o to aj snažil. Často sme sa zhovárali o tom, ako ťažko putovali sv. Jakub alebo sv. František z Assisi, keď nemali nič a prešli taký kus sveta. My máme navigácie, mobily, bicykle, stany, vybavenie, a aj tak sa to zdá niekedy náročné. Čo keby sme tie veci nemali? Po jednom veľmi premočenom dni, sme sa rozprávali o vete z evanjelia. „Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého čo má, nemôže byť mojím učeníkom.“ A čo my? S toľkým vybavením.

Takáto skúška zrieknuť sa toho, čo mám, prišla v Logroňu. Tam sme došli bez dvoch špicov na mojom zadnom kolese a ďalšie dva ma opustili priamo v meste. Ďalej sa už pokračovať nedalo. Všetko by bolo fajn. Pondelok pred obedom, veľké mesto, veľa servisov. Akurát, že u nich bolo San Mateo – oslava patróna mesta, ktorá v mnohých prevádzkach trvá aj celý týždeň. Bola to skúška, čo urobíme. Keď sme tretí deň kráčali k poslednému možnému servisu, boli sme dohodnutí, že ak sa nepodarí opraviť môj bicykel, tak Feri bude pokračovať sám, aby stihol prejsť celú cestu, a ja budem pokračovať peši okolo bicykla, kým sa bude dať. Našťastie posledná šanca bola úspešná, a tak sme mohli pokračovať spolu.

Bolo zaujímavé sledovať, ako sme postupne upúšťali zo svojich nárokov. Teplý obed sa postupne menil na suchý až žiadny, jazdenie v daždi prestávalo byť problémom, nepohoda sa stala znesiteľnou. Myslím, že človek si dokáže rýchlo zvyknúť na nepohodu, len neviem, či vtedy, keď musí, alebo keď chce. Paradoxom bolo, že čím bližšie sme boli pri Santiagu, tým menej kostolov bolo otvorených.

Po takmer dvoch týždňoch pekného počasia, prišiel náš deň D. Samozrejme, v daždi, ale ten nám nevadil, lebo už sme nadšene šli do cieľa našej sedemtýždňovej púte. Zlom nastal, keď sme prišli na námestie pred Katedrálu sv. Jakuba. Po telefonáte domov som sa dozvedel, že zomrela moja kamarátka, veľmi dobrý človek. Dosť ma to zlomilo, ale s triaškou na tele sme v tom daždi museli rýchlo vyriešiť stravu a ubytovanie. Po mnohých peripetiách a vyše troch hodinách sa nám to podarilo. A vtedy prestalo pršať. Určite som si takto záver svojej púte nepredstavoval. Ale sám zvyknem často hovoriť, všetko je dobré tak, ako je.

Som vďačný za všetko pekné aj ťažké na tejto púti. Máme za sebou veľa zážitkov, skúseností, ale aj pokory z vlastnej neschopnosti. Sestra mi po návrate položila otázku. Povedz jednou vetou, čo ti dala púť do Compostely? Myslím, že poznanie, že vôbec nie som taký zrelý, ako som si myslel.

A ešte jedna myšlienka, nie moja, ktorú som si poznačil do svojho zápisníka.

Nie vždy rozumieme svojej ceste. Ale možno práve v tých malých, tichých gestách žiari to najväčšie svetlo.

 

Štefan Kapusta

Lieskovany

O autorovi

Pokoj a dobro