Ľudia sa dobrovoľníkmi stávajú z rôznych dôvodov. Niekedy je to láska k rodnej obci, vrelý vzťah a úcta k predkom, prírode, kráse a v neposlednom rade využitie vlastných schopností, zručností. To všetko možno zahrnúť do dobrovoľníctva nenápadného človeka so zaujímavým príbehom, ktorý nedávno oslávil úctyhodných 80 rokov. Pán Ladislav Šteiner, rodák z Oľša.
Hoci sa do poslednej chvíle bránil, v roku 1984 bol z rodnej obce vysťahovaný z dôvodu nadmerne znečisťovaného ovzdušia prachom, ortuťou, arzénom, kysličníkom síry a ďalšími škodlivinami. Vysídľovanie začalo koncom sedemdesiatych rokov uplynulého storočia. Patril medzi posledných občanov tejto obce, kde pôvodne bolo okolo 75 domov. Oľšo často navštevuje. S nostalgiou spomína: „Žijem tu (v Markušovciach) už roky, ale ja sa tam inakšie cítim.“
Mnohí z nás, ktorí majú cestu z Markušoviec do Rudnian, si zaiste všimli, že cintorín v oblasti Oľšo má nový kríž, je tam vykosené… Skrátka, niečo sa tam deje a opeknieva to. Niektorí predtým možno ani nevedeli, že tam bol cintorín, keďže donedávna bola oblasť celá zarastená, neupravená. Tento pôvodný stav pána Šteinera pri častých prechádzkach v okolí Oľša nenechal nečinného.
Keďže mal vrúcny vzťah k rodnej zemi, povedal si: „Dedičstvo treba zachovať, je potrebné angažovať sa, je jedno, aký má človek vek.“
V júni 2023 sa pustil do práce. Ponajprv, ako sa na potomka patrí, upravil hrob svojho deda. Uvedomoval si, že to nestačí, a tak pokračoval v opravách krížikov, hrobov. Sú tu pochovaní bežní ľudia, každý z nich má za sebou vlastnú, menej či viac známu históriu. Jedným z nich je i pán učiteľ Vartovník, učiteľ, na ktorého starší Markušovčania nikdy nezabudnú, či sedemnásťročná dievčina Regecová, ktorú postihol neblahý osud. Pán Šteiner má osobitý vzťah k takýmto zosnulým, keďže si sám prežil horkosť smrti vlastného deväťročného syna či smrteľné úrazy pri prácach v bani.
Postupne obnovil okolo 40 krížikov, pričom ich opracoval i namaľoval písmená. Na pomoc oslovil aj
POKOJ AčDOBRO niekoľkých ľudí. Hoci nie všetci boli ochotní, našli sa takí, ktorí spoluprácu neodmietli – Emil Šteiner, Šimon Lovas, Jozef Cvengroš s manželkou, pán Kufner z Rudnian, a v nemalej miere pracovníci obce Markušovce na podnet pána starostu Petra Fullu. Postupne sa im podarilo renovovať i vstupnú bránu, oplotenie a dominantu cintorína – kríž (pôvodný už bol zhnitý), na ktorý bolo náročné pozháňať drevo. Nakoniec pán starosta z Poráča sprostredkoval smrekové drevo z banského „firungu“. Drevo do konečnej podoby vyformovali Frankovci. Korpus zaobstaral i zafinancoval rodák vdp. Peter Lovas, ktorý má tiež korene v Oľšu.
Spočiatku pán Ladislav materiál na obnovu zháňal svojpomocne, tiež recykloval staršie materiály. „Nikto mi neveril, že sa to tam zrobí, ale keď som sa toho chopil, ľudia videli, že to ide a začali mi s tým pomáhať. Obec nás i finančne podporila.“ Dá sa povedať, že tam chodil dennodenne, pomalými krokmi vznikla veľká zmena. Práce boli pozastavené začiatkom novembra, no pán Ladislav má veľkú túžbu v jarnom období pokračovať: „Niet týždňa, aby som tam nešiel. Zapálim sviečku, pomodlím sa, aby mi pomáhali.“ Cíti, že od začiatku to bolo Božie riadenie, že ho hnalo niečo nadprirodzené.
Ľudia sa tu začali pristavovať, tiež zapália sviečky. V súvislosti s novým zámkom na novej vstupnej bráne s úsmevom dodáva, že sa ho okoloidúci pýtal: „Ta to co ši zrobil tu, šak ani do cintorina nevejdzem?“ Odpovedá: „Na obed špia, ta zamknuté sú teraz, ne?“ Dodáva, že nie
Na otázku, ako sa udržiava v mentálnej i fyzickej kondícii, odpovedá, že spomína na prácu v bani, starostlivosť o vnúčatá, denne sa prechádza po dedine a okolí, stále má túžbu sa niekde realizovať a využívať svoje schopnosti a skúsenosti.
Rád tiež spomína na spoluprácu s pánom Štefanom Šterbákom či bývalým p. kantorom Kamenickým pri prácach v kostole a jeho okolí počas pôsobenia vdp. Jána Dudu.
Časté negatívne správy z médií v nás vyvolávajú frustráciu, negatívne pocity. Vďaka Bohu, vždy sa nájdu ľudia, ktorí venujú svoj čas a energiu záslužným veciam a svojím podielom vylepšujú okolie, čím sa stáva svet príťažlivejším miestom a my si tak i vďaka tomu uvedomíme, že máme dôvod žiť, tešiť sa z pôvabu i krásy okolo nás.
Adriana Lazorová
Foto: Ladislav Šteiner
Peter Lazor
