„V modlitbe a obeti spočívala všetka moja sila. Sú to neporaziteľné zbrane, ktoré mi dal Ježiš. Dokážu získať dušu oveľa lepšie ako slovo. To je moja častá skúsenosť.“ Sv. Terézia z Lisieux sa týmto výrokom azda plne približuje krásnemu, požehnanému, nesením každodenných starostí, trápení i radostí poznačenému životu našej jubilujúcej farníčky. Nie je žiadnym tajomstvom, že tento rok sa dožíva výnimočného jubilea, v Markušovciach azda neprekonateľného. V závere roka 20. decembra 2025 oslávi storočnicu pani Ružena Barabasová.
Veľká príležitosť pospomínať, odovzdať skúsenosti, pozhovárať sa. S bázňou sme sa priblížili k príbytku našej jubilantky, kde žije so svojou dcérou Máriou a zaťom Pavlom. Bude nám ešte vládať odpovedať na otázky? Bude dobre počuť? Preskočila všetky naše obavy. Čulo, pri úžasnom sluchu a zraku, jasnej mysli, dala najavo, čo všetko ešte zvláda a v myšlienkach nás preniesla do minulosti.
Pani Rozka pochádza zo siedmich detí. Vychovala dvoch synov a jednu dcéru. V súčasnosti sa teší z vnúčat i z piatich pravnúčat. Celý život ťažko pracovala – okrem gazdovstva doma vystriedala zamestnania v štátnych majetkoch, v škole (na Karoľovcu) ako školníčka, v lese. Počas mladosti chovali s rodičmi aj sedemnásť kusov dobytka, pestovali zeleninu. Vždy niečo robili – spracovávali ľan – sušenie, mlátenie, močenie, trepanie, česanie, pradenie, tkanie, pestovali zemiaky, zeleninu.
Počas navštevovania základnej školy musela tiež pomáhať doma. Rúbala aj drevo a zažila rôzne huncútstva. S úctou spomína na pána farára Kolčáka, ktorý ju učil náboženstvo. Keď niekto niečo nevedel, pán farár povedal: „Nebudzem ce bic, dosc ce psota doma nabije.“ Učil ju i pán učiteľ Vartovník s manželkou, pani Janošíková (vyd. Majlingerová), tiež pán farár Skrak. Do školy chodila i do triedy v markušovskom hrade.
Nostalgicky spomína na svadby, kedy veľa spievala, tancovala. Týždeň pred i po svadbe bolo veľa práce na prípravách. Pred Vianocami bolo rovnako veľa práce, rada piekla kysnuté koláče. Počas Vianoc sa do Troch kráľov nepracovalo. Len nutné práce. Chodievalo sa po návštevách. Pripravili vianočný stromček, pani Rozka si pamätá i na visiaci z drevených trámov povaly v kuchyni. Darčekmi boli pančuchy, rukavičky alebo sukňa či blúzka. Všetko skromne. V Advente ráno chodievali na roráty, po večeroch sa rodina modlila ruženec, varili salónky alebo čokoládu: „Veselši bulo – aj v nedzeľu, aj v tyždňu.“ V lete podvečer sedeli ľudia na lavičkách pred domom a zhovárali sa nie o tom, čo má kto oblečené, ale o tom, čo stihli urobiť a čo ich ešte v najbližšom čase čaká.
Pani Barabasová si pamätá i pani grófku a grófa z kaštieľa. Dcéra Mária podotýka, že o historické udalosti v Markušovciach sa zaujímali francúzski študenti, ktorí nedávno pani Barabasovú navštívili.
Hoci už dva roky na sväté omše do kostola zo zdravotných dôvodov nemôže ísť, v modlitbe a viere vždy zotrváva a sväté omše či modlitby počúva z katolíckych médií. Utieka sa hlavne ku Karmelskej Pannej Márii a sv. Jozefovi, patrónovi pracujúcich. Po dome sa poprechádza, poumýva riad, zvláda sebaobslužné činnosti. Dosť sa „hnevá“ na svojich doma, že jej nedovolia pracovať v záhrade: „Ja som chcela robiť a nedajú mi.“ Po dobrom spánku vstáva ráno o štvrtej a deň začína modlitbou posvätného ruženca s rádiom. V porovnaní s obdobím, kedy veľa pracovala, je tej modlitby úmerne času viac. „Modlím sa za každého, za jedného, druhého z rodiny, i za vás i za chorých…“ Nedávno absolvovala operáciu očí, čiže dobre vidí a dokáže prečítať modlitby z modlitebnej knižky. Po modlitbe nasledujú skromné raňajky. Všeobecne sa stravuje veľmi striedmo, obmedzuje mäso a mlieko. Číta Katolícke noviny, časopisy Posol, Apoštol Božieho milosrdenstva, nevynímajúc Pokoj a dobro. Pozerá kresťanskú televíziu, správy sleduje menej. Keď mala pocit, že už jej pamäť dobre neslúži, vnučka jej kúpila osemsmerovky a teraz takmer na dennej báze zaškrtáva a hľadá správne odpovede, ba čo viac, ešte pred dvomi mesiacmi háčkovala a plietla – najradšej ponožky pre celú rodinu a známych. V súčasnosti ju už prsty veľmi „neposlúchajú“, bolia ju kostičky, bližšie špecifikuje: „hačik me už nesluha“. Dozvedáme sa: „Naučila me to pani učiteľka Balduská v trecej triedze.“ Pred pár rokmi tkala koberce či prikrývky s pani kostolníčkou Kalafutovou a pani Grečkovou. Mali dva tkacie stroje.
V pamäti jej utkveli i záplavy v roku 2010. Voda prišla veľmi rýchlo, ľudia chceli ochrániť príbytky, no nárazová vlna vody bola silnejšia. Dcéra Marienka dopĺňa, že stále má zimomriavky, keď si pomyslí na mladého suseda, ktorý vlastného synčeka niesol na rukách brodiac sa v hlbokej vode. Veru, bola veľká škoda na majetku, ale „vďaka Pánu Bohu neboli obete na životoch,“ nezabudne pani Rozka dodať. S vďakou tiež spomínajú na guľáš a francúzske zemiaky, ktoré im ľudia z horného konca priniesli.
A čo výlety? Pamätá si Prahu, Nitru, Staré Hory, Levoču.
Nezabúda s úsmevom podotknúť, že má veľmi pekný, úprimný vzťah s vnukom Paľkom, o ktorého sa od malička starala, keďže jeho mamka mala počas jeho útleho veku vážny úraz. Má veľkú radosť, keď ju navštívia vnúčatá či pravnúčatá. Každý deň ich vkladá do svojich modlitieb.
Vo veku deväťdesiatšesť rokov jej lekári voperovali strojček na srdce. S úsmevom podotýka, ako ju húkajúca sanitka prevážala do Košíc. Ľudia súčasnej doby často navštevujú odborníkov, fyzioterapeutov, lekárov a žiadajú rady pre zdravý životný štýl. Múdrosť rokmi nadobudnutá, hoci s úctyhodným vekom pribúdajú zdravotné ťažkosti, uvádza hlavné rady na dlhovekosť: „Nepreháňaj! Vecej rob! Kyvaj še! Menej jem a znaš, co robim? Cvičím.“ Názorná ukážka cvičenia nohami uzavrela nielen tému zdravého životného štýlu. Záležitostí, ktoré možno rozobrať, azda hlbšie poznajú najbližší. Bolo nám cťou pozhovárať sa, načerpať zo studnice poznania, pokoja, humoru, nábožnosti.
Za Rozhovor Ďakujú
Adriana Lazorová
A Monika Hodnická
