„Pokoj je najvyššia vedomosť a láska, je to uistenie, že si uvedomujem celú realitu na kraji všetkých hĺbok a priepastí. Pokoj je tajomstvo krásy a podstatná súčasť umenia.“ Citát románopisca Hermana Hesseho pekne vystihuje chvíľu stretnutia s pozoruhodným človekom, Markušovčanom, ktorý sa dlhé roky venuje umeniu v rôznych podobách. Pán Jozef Sukenik.
Začiatky vzťahu k umeniu vo folklórnom duchu siahajú do obdobia štúdia na priemyslovke. V roku 1972 sa v SNV zakladal folklórny súbor. Tu sa prihlásil a odvtedy sa venoval folklórnemu tancu. Najprv v súbore Čačina, potom r. 1976 – 77 na vojenčine vo vojenskom súbore Jánošík v Brne (od r. 1993 VUS Ondráš). Po skončení pokračoval s menšou prestávkou až do r. 1988. S tancom prešiel veľa miest a obcí nielen v Československu, ale aj v zahraničí. Aj teraz sa zúčastňuje na stretnutiach na výročiach oboch súborov v SNV a Brne. Poteší ho, keď bývalých členov pozvú aj niečo zatancovať. Vášeň pre ľudový tanec zdedil aj vnuk Martinko, ktorý v súčasnosti tancuje v detskom folklórnom súbore Letnička v Poprade.
Svätá rodina ako prvý umelecký motív
Ľudový tanec sa časom pretransformoval do inej vášne, vášne k maľbe, veru netradičnej a náročnej, maľbe na sklo. No nielen na sklo, v rukách zručne obracia i ceruzu či štetce s farbami na plátno. V časopise videl fotografiu betlehema, ktorý sa mu zapáčil natoľko, že ho skúsil namaľovať na sklo. Problém bol, že nevedel, akými farbami sa na sklo maľuje. Náhodne zvolil syntetické farby, vtedy predávané v malej sade pod názvom UNIKOL.
Prezentovanie doma i v zahraničí
Pri potulkách Košicami objavil v antikvariáte etnografickú knihu Banícka dedina Žakarovce, v ktorej boli verne zobrazené ľudové kroje, ktoré sa stali ďalšími motívmi pre maľbu na sklo. Podarilo sa ich rýchlo predať, rodina s malými deťmi si mohla trochu prilepšiť. Počas ročného pracovného pobytu v Taliansku trávil dlhé chvíle v prvom polroku kresbou ceruzou, keďže nemal prístup k štetcom a farbám. Šikovné ruky dokázali nakresliť rôzne obrazy, ktoré vás prenesú do čarovných zákutí talianskej architektúry, či krajiny v oblasti Castelnuovo Don Bosco (tu sa narodil sv. Ján Bosco), kde pán Sukenik pracoval. Po krátkom pobyte doma, v druhom polroku pobytu v Taliansku, už nechýbali obľúbené farby, štetec, sklo. Tu zanechal okolo päťdesiat obrazov a podarilo sa mu i obrazy prvýkrát prezentovať na výstavke na rodinnom dni v závode Embraco. Neskôr svoju tvorbu prezentoval aj na Remeselných trhoch v Spišskej Novej Vsi, na EĽRO festivale v Kežmarku či na Dňoch rodiny v Levoči, v Červenom Kláštore (Zamagurské folklórne slávnosti), v Rožnove pod Radhoštěm (Jánošíkov dukát)…
Jozefov krehký svet
Pán Jozef je zaregistrovaný ako remeselník aj na stránke UĽUV – Ústredie ľudovej umeleckej výroby. Obrazy namaľované talentovanými rukami nášho rodáka sú označené aj ochranou známkou pre sakrálnu tvorbu – tradičný výrobok Košického kraja, pre ostatnú tvorbu – tradičný výrobok Spiša. Niektoré maľby má predstavené na stránke www.remeselnickyinkubator.sk. Navyše, pani Aneta Vlčková, etnologička, vydala publikáciu Krehké svety, v ktorej sa medzi ôsmimi umelcami nachádza aj tvorba pána Sukenika. Kniha bola slávnostne uvedená 1. decembra 2024 v Západoslovenskom múzeu v Trnave.
Umelecká vášeň ho neopúšťa
Nadšenie pre krásu pán Sukenik prechováva podnes. Maľuje aj na plátno, zväčša cez deň, lebo večerné osvetlenie je slabé, nejasné. Manželke sa najviac páči obraz goralských muzikantov maľovaný na skle.
Skromne sa vyjadrili, že do budúcna už nepotrebujú veľa: „Len aby sme boli zdraví.“
Rozhovor by hádam ani nemal koniec, lebo, keby sme chceli zachytiť všetky podnety, zážitky či skúsenosti v rodine Sukenikovcov, nestačil by nám čas jedného večera a ani dve stránky časopisu.
Pán Jozef Sukenik je človek, ktorý rozpoznal talenty, ktorými ho Boh obdaroval, a tak dokázal zvládať ťažkosti života ľahšie. Uplatňovanie talentov mu právom dodáva pocit hrdosti, spokojnosti a osobného šťastia. Je vzorom pre mnohých z nás, ktorí vedieme život upachtený a pohltený pracovnými či domácimi povinnosťami, nevieme si nájsť čas na vlastnú sebarealizáciu. Možno, keby sme sa viac venovali záľubám, boli by sme vyrovnanejší a spokojnejší.
Adriana Lazorová, Monika Hodnická
