Vďačnosť nie je iba slušnosť, ale aj duchovná sila, ktorá premieňa naše srdce a pohľad na svet. Vďačnosť je viac než len slovko ďakujem. V kresťanskej tradícii je vďačnosť úzko spätá s pokorou, dôverou a schopnosťou vidieť Božiu prítomnosť aj v ťažkostiach Vďačný človek nepopiera bolesť, ale nachádza v nej zmysel a nádej.
AKO MÔŽEME PREJAVOVAŤ VĎAČNOSŤ V KAŽDODENNOM ŽIVOTE
Vďačnosť nie je len našou reakciou na dobré veci, ktoré sa nám stanú. Vďačnosť je stav bytia, náš postoj k životu so všetkým, čo prináša. Lebo aj v ťažkých chvíľach nás môže vďačnosť viesť k hlbšiemu pochopeniu seba a sveta okolo nás.
Vyjadrenie vďačnosti je jedným z najkrajších prejavov ľudskosti. Či už ďakujeme Bohu za všetky dobrodenia a milosti, ktoré sa nám dostávajú, rodičom za život, dar viery a výchovy, priateľom za čas a pomocnú ruku, za zdravie a pokoj v rodine. Slová poďakovania a modlitby majú veľkú moc. Vďačnosť nás učí žiť v prítomnom okamihu a tešiť sa z každodenných maličkostí, ktoré život prináša.
Vďačnosť je naša odpoveď na správanie či udalosť, ktorá nám bola dopriata. Často bez nášho pričinenia, z veľkorysosti iného človeka či z Božej milosti. Je akousi zázračnou silou, vďaka ktorej môžeme vnímať dobro okolo nás od ľudí alebo ako „vymodlené a vyprosené“ Božie dary.
Vďačnosť nám pomáha udržiavať kvalitnejšie medziľudské vzťahy. Vďační ľudia sú viac naklonení odpusteniu, sú menej materialisticky založení a menej závistliví. Práve naopak, sú dobroprajní a ochotní rozdeliť sa. V spoločenstve, v ktorom žijú, prinášajú pokoj a pohodu. Prejavujme svoju vďačnosť slovami, skutkami alebo len milým úsmevom. Pretože vďačnosť obohacuje nielen tých, ktorým je venovaná, ale aj nás samotných.
POKORA ZNAMENÁ KRÁČAŤ V PRAVDE
Pokora je, keď úprimne dokážeme povedať pravdu o sebe, svojich nedostatkoch, slabostiach či nedokonalostiach a pritom nestratíme pocit vlastnej hodnoty a sebavedomia. Pokora nie je slabosťou či neschopnosťou. Pokora je sloboda. Pokorný človek nepotrebuje nikomu nič dokazovať a ani s nikým súťažiť. Lebo pokora tak ako vďačnosť je naše myslenie, cítenie, svedomie a náš vzťah k blížnemu a k spoločenstvu, v ktorom žijeme.
V úprimnej pokore k blížnym sa napĺňa zákon Božej lásky: „Milovať blížneho ako seba samého.“ Ako kresťania sme povolaní slúžiť potrebám núdznych a trpiacich. Skutky milosrdenstva sú základom našej viery: „Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak mŕtva je aj naša viera bez skutkov.“ (Jak 2,26)
Pokora je aj ochota slúžiť ľuďom a potrebám spoločenstva. Úroveň duchovného a cirkevného života nezávisí len od kňaza, ale hlavne od ochoty veriacich prijať službu pre Božie veci – stať sa lektorom, miništrantom, členom hospodárskej či pastoračnej rady, modliť sa ruženec pred svätou omšou, upratovať kostol… Žiaľ, skutočnosť je taká, že ľudia odmietajú slúžiť pre dobro spoločenstva. Toto nie je cesta pokory, ktorou chceme kráčať v pravde. Premýšľajme nad sebou a zamyslime sa na tým, aká je naša viera a či sa prejavuje aj v skutkoch.
Mária Koňaková
