Mnohí si v posledných rokoch všimli, že v kostoloch býva menej ľudí ako kedysi. Niektoré lavice zostávajú prázdne, menej mladých prichádza na sväté omše a niektorí, ktorí kedysi chodievali pravidelne, sa postupne vzdialili. Dôležitým faktorom bolo aj obdobie pandémie COVID-19. Počas pandémie boli kostoly na určitý čas zatvorené a veriaci sa nemohli zúčastňovať bohoslužieb osobne. Mnohí sledovali sväté omše prostredníctvom televízie alebo internetu. Hoci toto riešenie pomohlo zachovať duchovný život, niektorí si zvykli prežívať vieru doma a po skončení obmedzení sa už do kostola nevrátili. Pandémia tak u mnohých prerušila dlhoročný zvyk účasti na bohoslužbách.
ČO ROBIA ĽUDIA ZLE? ČO PREŽÍVAJÚ?
Dnešná doba je veľmi rýchla a náročná. Ľudia sú unavení, preťažení prácou, starosťami aj množstvom informácií. Mnohí riešia existenčné problémy, vzťahy, zdravie alebo samotu. Niektorí stratili vnútorný pokoj a prestali cítiť blízkosť Boha tak ako kedysi. A niekedy jednoducho prišli chvíle, keď sa viera stala vzdialenejšou. Sú aj ľudia, ktorí sa v Cirkvi niekedy sklamali. Možno ich zranili slová druhých, necítili prijatie alebo mali pocit, že do kostola už „nepatria“. Iní zas hovoria, že v kostole síce boli, ale nič ich osobne neoslovilo. Neodišli vždy zo zlomyseľnosti alebo nezáujmu. Často odišli potichu.
Osobitne mladí ľudia veľmi citlivo vnímajú úprimnosť. Hľadajú miesto, kde môžu byť sami sebou a kde nájdu pochopenie. Ak majú pocit, že ich niekto hneď odsudzuje alebo nepočúva, ľahko sa vzdialia. Mladí ľudia dnes vyrastajú v rýchlo sa meniacom svete plnom technológií, sociálnych sietí a neustáleho prístupu k informáciám. Voľný čas trávia iným spôsobom ako predchádzajúce generácie. Nedeľa, ktorá bola kedysi prirodzene spojená s účasťou na bohoslužbách, je dnes často vyhradená športovým aktivitám, brigádam, cestovaniu alebo oddychu. Kostol tak postupne stráca svoje tradičné miesto v každodennom živote mladých. Niekedy si možno myslíme, že riešením je viac napomínať alebo kritizovať svet okolo nás. No človek sa zriedka vráti tam, kde cíti iba výčitky. Oveľa viac dokáže osloviť láskavosť, záujem a obyčajné ľudské prijatie.
ČO S TÝM?
Cirkev bola vždy najsilnejšia tam, kde ľudia cítili živú vieru a spoločenstvo. Kde sa človek nebál prísť so svojimi slabosťami. Kde našiel niekoho, kto ho vypočuje, povzbudí alebo jednoducho prijme medzi seba. Niekedy stačí veľmi málo. Privítať nového človeka. Osloviť niekoho po omši. Zaujímať sa o osamelých či mladých. Menej sa pýtať, prečo niekto nechodí, a viac ukázať, že je vítaný. Dôležitý je aj osobný príklad. Ľudí často nepresvedčia veľké slová, ale pokojný a úprimný život veriaceho človeka. Keď vidia niekoho, kto napriek problémom nestratil dobro, pokoj či nádej, môže ich to osloviť viac než dlhé vysvetľovanie.
VIERA JE CESTA!
Každý človek na nej prechádza rôznymi obdobiami. Niekto je Bohu veľmi blízko, iný práve hľadá alebo zápasí. Preto je dobré mať trpezlivosť a nezatvárať pred nikým dvere. Možno nie všetkých dokážeme priviesť späť do kostola. Ale každý z nás môže prispieť k tomu, aby Cirkev bola miestom, kde človek nájde pokoj, prijatie a nádej. A práve to dnes mnohí ľudia hľadajú viac než čokoľvek iné.
Ivana Holečková
