Na prahu mesiaca september sme s radosťou sledovali svätorečenie dvoch mladíkov, Talianov, ktorí sú pre nás povzbudením k svätosti každodenného života. Boh ich obdaril silnou vierou, radosťou zo života, charizmou, solidárnym cítením.
PIERA GIORGIA FRASSATIHO A CARLA ACUTISA,
okrem toho, že zomreli mladí, charakterizujú spoločné črty – každodenné prijímanie Eucharistie, úcta k nebeskej Matke, láska k prírode – ochrana prírody, starostlivosť o ľudí na okraji spoločnosti, evanjelizácia, skromnosť. Na pohreb obom prišlo mnoho ľudí, chudobných, ktorých členovia rodín nepoznali. Možno tu spomenúť aj prepojenie s Poliakmi. Sestra Piera Giorga, Luciana, sa vydala za poľského diplomata Jana Gawrońského, čím vzniklo úzke spojenie rodiny Frassati s Poľskom. Carlo mal zas poľskú pestúnku, Beatu Sperczyńsku, ktorá ho viedla k viere, ukázala mu modlitbu, ruženec a priateľstvo s Ježišom, čo bol podľa jej slov prvý impulz k svätosti, a ten si Carlo pamätal po celý život.
PIER GIORGO (6. 4. 1901,Turín 4. 7. 1925, Turín), patrón mládeže a Katolíckej akcie v Taliansku, sa narodil ako prvé z dvoch detí v bohatej buržoáznej rodine rodičom Alfrédovi (právnik, politik, zakladateľ i dlhoročný šéfredaktor denníka La Stampa) a Adelaide (uznávaná maliarka). Žil každodennú svätosť. Každý deň adoroval Ježiša, prijímal ho do svojho srdca účasťou na sv. prijímaní a načúval jeho hlasu. Po počiatočnom domácom vzdelávaní navštevoval verejnú školu a potom klasické gymnázium vedené jezuitmi. V roku 1918 začal študovať inžinierstvo na Turínskej polytechnike, s túžbou pomáhať baníkom – jednej z najviac znevýhodnených skupín vtedajšieho Talianska. Bol aktívny v mnohých katolíckych organizáciách, najmä v Katolíckej akcii, Talianskej federácii katolíckych univerzít a v Spoločnosti sv. Vincenta de Paul. V roku 1920 vstúpil do Talianskej ľudovej strany a v roku 1922 do Tretieho rádu sv. Dominika, kde prijal meno Girolamo (Hieronym).
Nesťažoval sa na nepriazeň osudu, ale v radosti privádzal iných k výšinám. Zdolal vrcholy Apenín i Álp. Počas jednej z túr stretol Lauru Hidalgovú, do ktorej sa zamiloval, no svoje city jej nikdy neprejavil, aby jej nekomplikoval život, keďže pochádzala z chudobného prostredia. „Každý Zdravas’ je ruža pre Pannu Máriu,“ hovoril, preto ho často priatelia videli, ako v ruke posúval zrnká ruženca. Pomáhal a načúval chudobným, svoje peniaze často rozdal núdznym, chodieval domov z univerzity pešo, lebo si nemohol dovoliť električku. Založil aj neformálnu Spoločnosť pochybných postáv, ktorej cieľom bolo cez priateľstvo, modlitbu a výlety do hôr šíriť kresťanské hodnoty medzi mladými.
Svoj pozemský život zavŕšil ako 24-ročný na následky detskej obrny. Zomrel náhle a ešte počas posledných chvíľ života myslel na iných a písal inštrukcie pre priateľov, aby vybavili to, čo on už nestihne.
CARLO (3. 5. 1991, Londýn, 12. 10. 2006, Monza), mladý svedok Františkovho ducha, sa narodil v Londýne rodičom Andreovi Acutisovi a Antonii Salzano. Jeho rodičia v Londýne pracovali, ale krátko po narodení Carla sa presťahovali do Milána. Už odmalička svojím životom ukazoval, že svätým sa môže stať každý – stačí mať v srdci lásku k Bohu a k ľuďom a vkladať ju do všetkého, čo robíme. Krok za krokom sa uberať po ceste k nebu.
Alebo priamo „po diaľnici“ cez Eucharistiu. Bol ako ostatní chlapci v jeho veku, no niektorí o ňom hovorili, že to tak nie je. Všimli si totiž, že má neobyčajné priateľstvo s Bohom. Vďaka Carlovi sa väčšmi priblížili k viere aj jeho rodičia. Syn im kládol mnoho otázok, no často mu nevedeli odpovedať, a tak mama začala navštevovať kurzy náboženstva. Hoci sa nikdy formálne nepridal k františkánskemu rádu, túžil tento charizmatický spôsob života prežívať osobitným a tvorivým spôsobom. Denne chodieval na svätú omšu, rád sa delil s inými, venoval sa kamarátom, ktorí to doma nemali ľahké, hral na saxofóne, zbieral odpadky, dokonca aj na dne mora. Z ušetreného vreckového kúpil spacie vaky bezdomovcom, chudobným rozdal peniaze zarobené obsluhou v bufete. Naučil sa programovať na úrovni skúsených programátorov. „Keby ľudia vedeli, aký dar je Eucharistia, každý deň by chodili do kostola!“ Toto posolstvo túžil šíriť po celom svete, preto usporiadal výstavu o eucharistických zázrakoch, ktorá vzbudila záujem a navštívila päť kontinentov. Vytvoril o nich aj webovú stránku. Carlo bol fascinovaný Františkom i svätou Klárou. Jeho postoj k životu, chudobe a kráse sveta bol preniknutý evanjeliovou jednoduchosťou.
KAŽDODENNÝ
A hoci bol dieťaťom digitálnej doby, jeho duch bol hlboko zakorenený v evanjeliu,“ pripomína arcibiskup Sorrentino.
„Carlo mal len pätnásť rokov, keď mu bola diagnostikovaná leukémia. Napriek bolesti a obmedzeniam prijal svoj osud s obdivuhodným pokojom a vierou. Z tohto obdobia máme zachovaný krátky videoklip, v ktorom otvorene hovorí o tom, že jeho poslaním je zomrieť – no robí to s úsmevom, takmer rajským, akoby objímal svoju sestru smrť,“ opisuje arcibiskup. „V tej chvíli Carlo prežil duchovné očistenie. Ježiš ho pozval, aby zanechal všetko a dôveroval mu. A Carlo na toto pozvanie odpovedal áno – s úplnou odovzdanosťou a radosťou.“
Títo kanonizovaní predstavujú obrovskú nádej pre Cirkev i celý svet. V čase, keď mnohí mladí zápasia s otázkami identity, zmyslu života a duchovného hľadania, oslovujú jazykom, ktorému rozumejú – jazykom jednoduchosti, radosti a viery. Veríme, že dokážu preniknúť srdcia nielen mladých ľudí dnešnej doby, ale sú aj svetlom nádeje do budúcnosti.
Adriana Lazorová
