Pred nami je letný čas a s ním neodmysliteľne prázdniny pre žiakov a študentov a čerpanie dovoleniek pre pracujúcich. Mnoho z vás už v zimných mesiacoch plánuje spoločný čas s rodinou a regeneráciu tela pri mori, jazere, na chate, na horách alebo kdekoľvek sa vám to páči. Naplánovali ste si však niekedy pre seba či svoju rodinu duchovnú dovolenku?
Tento termín použil v rozhovore o svojich plánoch na leto kedysi dávno jeden môj známy. Vysvetlil mi, že si každý rok plánuje nie jednu, ale až dve dovolenky!
Jednu pre regeneráciu tela a budovanie vzťahov s rodinou a druhú na regeneráciu svojej duše. V rámci celostného pohľadu na človeka psychológia hovorí o bio-psycho-socio-spirituálnom modeli človeka, ktorý spája tieto štyri roviny ľudskej bytosti – biologickú, psychologickú, sociálnu a spirituálnu. Všetky zložky sú navzájom prepojené a ovplyvňujú sa. Každý z nás sa preto potrebuje starať o všetky tieto svoje zložky, ak chce žiť v harmónii. Tento koncept vám môže objasniť, prečo sa niekedy vrátime z dovolenky pri mori viac unavení, ako sme boli, keď sme na ňu šli. Pri vyvaľovaní sa na pláži si môže oddýchnuť naše telo, no môže sa stať, že náš duch upadne do zabudnutia, pretože sme napríklad jednoducho zabúdali na modlitbu, keď sme mali taký zaujímavý program a najbližší kostol bol 50 km od miesta nášho ubytovania. Nemusí si oddýchnuť ani náš psychologický rozmer, pretože pre introverta, ktorý potrebuje mať počas dňa svoje dobíjacie chvíle samoty, môže byť 10 dňová dovolenka s celou hlučnou rodinou hotovým emocionálnym utrpením. A niekedy si nemusí oddýchnuť ani naše telo a rozmer biologický, pretože sme si vymysleli veľmi náročný program, chceli sme vidieť všetky pamiatky v meste, ktoré sme navštívili, chodili sme neskoro spať a ani lokálna strava nás poriadne nezasýtila.
Človek zameraný na vzťahy si v rámci sociálneho rozmeru nedokáže užiť čas na stanovačke v prírode, kde je len on, kamarát či partner a mlčiace stromy. Každý z nás je jedinečná bytosť, ktorá má tieto jednotlivé rozmery nastavené úplne inak. Pri plánovaní leta by sme sa teda mali zamerať na celé svoje ja a nájsť najvhodnejšie riešenie pre to, aby sme skĺbili spomínané roviny u všetkých dovolenkujúcich členov rodiny (prípadne partie). To sa môže spočiatku javiť ako úloha pre špičkového manažéra, no ak naozaj dobre poznáme svojich blízkych, dokáže sa jej ujať každý rodič a hlavne mamy.
Tu nám však vyvstáva otázka či vôbec poznáme svojich blízkych a seba natoľko, aby sme vedeli pomenovať, čo je pre naše bio-psycho-socio-spirituálne ja dôležité. A tu sa opäť dostávame k duchovnej dovolenke. Sebapoznanie sa prehlbuje pri zamýšľaní sa nad tým, ako to mám ja, aké pocity prežívam a prečo, ako ma vidí Boh, v osobnej modlitbe, pri čítaní Božieho slova, vhodnej literatúry a v tichu. Duchovná dovolenka neznamená, že si máme dať voľno od náboženských úkonov, ale vziať si voľno na to, aby sme sa venovali svojej duši. KKC hovorí, že „jednota duše a tela je taká hlboká, že dušu treba považovať za „formu“ tela; to znamená, že vďaka duchovnej duši je telo, zložené z hmoty, ľudským a živým telom. Duch a hmota nie sú v človeku dve spojené prirodzenosti, ale ich spojenie vytvára jednu jedinú prirodzenosť.“ Ak chceme prázdninový či dovolenkový čas naozaj využiť naplno, mali by sme nechať načerpať i našu dušu. Ako? Napríklad pri plánovaní dovolenky myslieť i na návštevu duchovných miest – hroby svätcov, kostoly, kláštory, pútnické miesta, vyberať si na dovolenku miesto, kde sa nachádza rímsko-katolícky kostol, vziať si so sebou na pláž duchovnú literatúru, pomodliť sa s rodinou spoločne večer pred spaním, počas siesty sa pravidelne modliť korunku Božieho milosrdenstva, ísť na pár dní na pútnické miesto, do kláštora, či pustovne do ticha, ísť na duchovnú obnovu i počas leta (pre rodiny s deťmi napríklad Rodinkovo). Veď „Čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?“ a „Za čo vymení človek svoju dušu?“
Petra Klučárová
