„Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša…“ (Hebr 12, 1-2)
Ľudský život nepatrí nikomu z ľudí, ani nám, ani rodičom, ani lekárom, iba samotnému Bohu. Z tejto skutočnosti vyplýva morálna povinnosť zaobchádzať s týmto darom s úctou a starostlivosťou. Cirkev nás povzbudzuje a vyzýva k zodpovednému prístupu k daru života. Dieťa má právo na to, aby bolo počaté a nosené v matkinom lone, prinesené na svet a vychovávané v manželstve. Dieťa môže objaviť svoju vlastnú identitu a ľudsky dozrievať iba vďaka istému a uznanému vzťahu k vlastným rodičom. Rodičia vidia potom v dieťati potvrdenie a zavŕšenie svojho vzájomného darovania sa ich rodičovská láska sa má stať pre deti viditeľným znakom lásky nebeského Otca, „od ktorého pochádza každé otcovstvo na nebi i na zemi“. (Ef 3,15)
Pramatka Eva o pôrode povedala: „Obdržala som človeka pomocou Pánovou.“ (Gn 4,1) S podobným prejavom vďačnosti sa stretávame aj pri narodení Samuela, kde jeho matka Anna hovorí: „Od Pána som ho vyprosila.“ (1 Sam 1,19) Z novozákonných textov si zasluhujú pozornosť texty, ktoré nachádzame v evanjeliách a v textoch apoštola Pavla. Najdôležitejšou skutočnosťou poukazujúcou na poslanie dieťaťa vo svetle Božieho zjavenia je skutočnosť, že Vykupiteľ celého ľudstva prichádza na svet nie ako vládca, ale ako malé dieťa. Je to realita, ktorá zásadným spôsobom predstavuje novozákonné vnímanie detského veku. V novozákonných textoch nenájdeme ani jedinú zmienku, ktorá by zľahčovala postavenie dieťaťa. Opak je pravdou, keď dominuje Ježišovo napomenutie: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ (Mt 18,3) Pri inej príležitosti Ježiš hovorí: „Kto príjme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma.“ (Mk 9,37) Sv. Pavol v liste Timotejovi píše: „Žena sa spasí rodením detí, ak vytrvajú vo viere a láske, v posväcovaní a v triezvosti.“ (1 Tim 2,15) Týmto tvrdením sa apoštol stavia proti bludárom, ktorí zavrhovali Božiu ustanovizeň manželstva.
Dôstojnosť rodičov pochádza zo skutočnosti, že sú Božími spolupracovníkmi na diele stvorenia. V manželstve ich Boh spája tak, že tvoria jedno telo a môžu odovzdať ľudský život. Katolícka cirkev si uvedomuje potrebu stáleho usmernenia ľudského vzťahu k hodnotám života, ktorý je darom Stvoriteľa a pripomína morálnu zodpovednosť každého človeka za svoje konanie voči druhým v duchu Kristovej náuky. Pripomeňme si slová pápeža Františka z jeho apoštolskej exhorátcie Evangelii gaudiu: „Medzi týmito slabými, o ktorých sa Cirkev chce starať prednostne, sú aj deti pred narodením, najbezbrannejšie a najnevinnejšie zo všetkých. Dnes sa im upiera ľudská dôstojnosť, aby sa s nimi mohlo robiť, čo sa komu zachce. Berie sa im život a schvaľujú sa také zákony, ktoré zakazujú, aby tejto svojvoľnosti ktokoľvek bránil. Na zosmiešnenie obrany nenarodených, o ktorú sa Cirkev snaží, sa jej pozícia neraz zobrazuje ako ideologická, tmárska a nemoderná. A predsa je táto jej obrana nenarodeného života vnútorne spojená s obranou každého ľudského práva. Opiera sa o presvedčenie, že ľudské bytie je vždy posvätné a nedotknuteľné, v každej situácii a v každej fáze svojho vývoja.“
S príchodom vianočných sviatkov, keď oslavujeme narodenie Kristovo, ešte viac sa utvrďme v úcte k životu od počatia až po prirodzenú smrť. Bude to zároveň aj krásne zavŕšenie Jubilejného roka 2025 a staneme sa ozajstnými pútnikmi viery, nádeje a lásky.
Prajem vám všetkým požehnané Vianoce!.
Váš Farár A Duchovný Otec Štefan
