Janko Silan
Premrhala som kvety v čase, lež znám už hudbu večnosti. Mám už len ticho v svojom hlase a v snení úsmev milosti.
Ja čakám verne roky celé, a nikdy ešte nie je dosť. Raz bude všetko celkom biele, raz bude všetko len môj skvost; a sladkosť, ktorú vzali včely, nebesá ešte navrátia a bude znova jasať skvelý spev vtáctva i ja, dojatá a z nevedomých hĺbok bytia, ako sa vrství vôkol mňa, rubači pravú tvár mi chytia a zistia, že je tajomná.
Ešte som k tomu nedospela, ešte viem málo, čo je kríž. Raz naň sa zmením, jak som chcela – a tak ma najviac odmeníš, ó, Bože nášho Spasiteľa, ó, Bože, ktorý teraz spíš so mnou, kým v zime celá, celá sa chviem: Blíž k Tebe, Bože, blíž…
(Výber: Barbora Chovancová)
