Spev duchov nevýslovný
od betlehemských nív
nad histórie rovmi
nám sprítomňuje div:
bo nebies samých zdnuka
žiar zablysol v náš svet,
že kameň musel spukať
a piesok skamenieť,
že kýpeť k údom prischla
a vzlyk sa v pokoj zlial –
aj, aká spieva tíš, hľa,
v zurkote našich brál!
Oh, čo sa nadýchali
nebesá do okov,
cez ústa, bôľne škály
spevavých prorokov
od vzdychov patriarchov,
kým zrástli s krvou až
a kým nad dejín ťarchou
nezalkal Izaiáš:
že spadne kliatba naša,
ranami značená,
že Panna Mesiáša
porodí, blažená!
Tak nemeškajme, poďme
privítať Kráľa čias
a nebroďme sa vo tme,
keď svetlo z neho v nás
horí a obživuje
ducha a útroby.
Ó, poďme, Kráľ náš tu je,
čo dom náš prerobí
na nebies tichú halu
na zemskom predmostí.
Ó, spievajme len chválu
Kráľovi večnosti!
Ján Haranta
(Výber: Barbora Chovancová)
