Milí čitatelia!
Výraz – ohnuté chrbty – nesie v sebe rôzne významy. Najčastejšie ho však vnímame v negatívnom kontexte, v súvislosti s tzv. „pokrivenou chrbticou“, symbolom otrockej poddajnosti.
Ohnúť chrbát v tomto zmysle slova znamená, že sa človek prispôsobuje dobe a/alebo ľuďom tak, aby mal z toho osoh. Bez ohľadu na morálku a zákony a dokonca aj na ostatných ľudí.
V súčasnej modernej dobe vidíme aj iný obraz ohnutých chrbtov, a to doslova. Ľudia, ktorých zotročilo pozeranie do mobilov.
Kedy má človek „ohnutý chrbát“? Ak nechá, aby mal niekto alebo niečo nad ním moc. Sú to napríklad politici? Alebo internetová skupina ľudí, do ktorej sme sa zapojili? Možno nečestný biznis, vďaka ktorému chceme zbohatnúť? A či povrchný „moderný štýl života“?
Naopak „vystrieť chrbát“ znamená pozrieť a hľadieť očami smerom „hore“, k dobru a tiež ostatným ľuďom priamo do očí. Priamy pohľad vieme mať vtedy, ak nenosíme v sebe nenávisť, zatrpknutosť, závisť, ale naopak – lásku k Bohu a úctu voči druhému. Dokážeme to vtedy, ak dovolíme, aby nad nami zvíťazil Boh. Víťazný Kristus nám dáva slobodu výberu – ako chceme žiť a ako chceme zomrieť. Paradoxne – nie je to víťazstvo nadvlády Boha nad človekom, ale víťazstvo smrťou vykúpenej lásky Boha k človeku. Pred Bohom neohýbame otrocky chrbát, ale kľakáme s láskou a pohľadom upretým na živého Krista.
Jedným z prvých krokov k „rovnej chrbtici“ je odpustenie. Prosiť o odpustenie aj odpustiť. Nie je to jednoduchý ani jednorazový akt, ale je to cesta, na ktorú sa treba vydať.
V tomto Jubilejnom roku 2025 sme mnohí so zatajeným dychom počúvali prosby o odpustenie zo strany kňazov. Konkrétne od nášho spišského biskupa Františka Trstenského v Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule. Počas liturgie odprosoval za hriechy minulosti Cirkvi v siedmich oblastiach a odprosoval za konkrétne previnenia. Urobil gesto, ktorým nám ukázal cestu, ktorou sa môžeme vrátiť k našej ľudskej podstate. Byť človekom stvoreným na Boží obraz. Cirkev začala od seba a prosí o to aj nás všetkých, aby sme vykročili na túto cestu – v rodinách, v spoločenstvách, na pracoviskách, v susedstvách, jednoducho vo všetkých vzťahoch. Konkrétnymi slovami a skutkami. Inej cesty k pokoju a mieru niet.
Pax et bonum!
Monika Hodnická, šéfredaktorka
