Sme pútnici. Putujeme od začiatku príchodu na tento svet. Niekedy sa však len tak bezcieľne či chaoticky túlame, odbiehame zo svojej cesty, inokedy bežíme, ba priam letíme za akýmsi nami vymysleným cieľom. No sú aj dni, kedy posúvaním sa vpred otravujeme putovanie iných. V tomto jubilejnom roku by sme si mali pripomenúť a nanovo obnoviť, že sme pútnikmi nádeje.
Pútnik by mal dospieť k poznaniu, že putovanie je samotný život, ktorý dostal so všetkými schopnosťami aj obmedzeniami ako dar pre seba, pre iných a pre tento svet. Pochopiť a prijať, že každý svojou jedinečnosťou a v každej chvíli spolutvorí náš svet. Preto je dôležité žiť každú prítomnú chvíľu s Bohom.
Nádej je krásna cnosť a nepatrí len kresťanom. Dáva zmysel veriacim aj neveriacim. Inak by nebol dôvod ráno vstať z postele a žiť. Je však potrebné dennodenne rozlišovať medzi nádejou falošných „prorokov“ a Božou nádejou.
Vstupujeme do novembra. Je to spomienkový mesiac a druhému novembru dávame prívlastok „dušičkový“. Predchádza mu však prvý november – deň svätosti. Nedávno vyhlásil pápež Lev XIV. dvoch nových svätcov – prvého mileniála Carla Acutisa a patróna mládeže Piera Giorga Frasatiho. Kvôli čomu potrebujeme, aby pápeži vyhlasovali ešte ďalších a nových svätých? Okrem iného aj preto, aby – keď sa nám stane, alebo sa nám bude zdať, že všetko navôkol je len negatívne a zlé a žijeme čudnú dobu – aby sme si aj cez čítanie životopisov svätých uvedomovali, že vždy boli dobro-zlé časy a dobro-zlí ľudia. No tí, ktorí sa usilovali o svätosť – čiže naplno žiť s tým, čím boli obdarení a kde sa narodili, prispeli k poľudšteniu spoločnosti a ku spáse svojej duše aj duší iných. Boh dáva rásť pšenici aj kúkoľu spolu. Nevytrháva priebežne kúkoľ, aby nezničil pšenicu. A na konci bude súdiť Boh, nie my.
Ešte stále môžeme využiť PRÍLEŽITOSŤ jubilejného roka napríklad aj tým, že si každý deň obnovíme svoje krstné sľuby modlitbou: Pane, daj, aby môj život slúžil tebe na slávu, mne na spásu, ľuďom na radosť a svetu na osoh.
Pax et bonum!
Monika Hodnická, šéfredaktorka
