„Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša…“ (Hebr 12, 1-2)
V deň nášho krstu pre nás zaznelo vzývanie svätých. To bolo po prvýkrát, čo nám v priebehu nášho života bola darovaná táto spoločnosť „starších“ bratov a sestier – svätých, ktorí prešli tou istou cestou ako my, ktorí poznali tie isté námahy, a ktorí navždy žijú v Božom objatí. List Hebrejom označuje túto spoločnosť, ktorá nás obklopuje, výrazom „oblak svedkov“. Takýto sú svätí: je to celý oblak svedkov. Kresťania v boji proti zlu nezúfajú. Kresťanstvo pestuje jednu nevyliečiteľnú dôveru: neverí, že negatívne a rozkladné sily by mohli zvíťaziť. Posledným slovom nad dejinami človeka nie je nenávisť, nie je smrť, nie je vojna. V každej chvíli života nám pomáha Božia ruka a tiež nenápadná prítomnosť všetkých veriacich, ktorí „nás predišli so znakom viery.“
V rýchlom svete, kde sa všetko meria úspechom a výkonmi, sa môže úcta k relikviám zdať ako niečo zastarané. A predsa práve moderný človek potrebuje spomaliť, nadýchnuť sa posvätna a znovu objaviť svätosť vo všednosti. Relikvie svätých nie sú len pamiatky na život osôb z minulosti – sú znakom Božej prítomnosti v dejinách Cirkvi aj v našom živote.
PREČO MAJÚ VÝZNAM AJ DNES?
- Ukazujú, že svätosť je možná. Svätec nebol nadčlovek, ale človek, ktorý sa rozhodol pre Lásku.
- Spájajú nebo so zemou. Sú mostom medzi viditeľným a neviditeľným svetom.
- Učia úcte k telu. Pripomínajú, že aj naše telo je chrámom Ducha Svätého a je posvätné.
- Prinášajú inšpiráciu. V slabosti svätých spoznávame silu Božej milosti.
- Dávajú koreň viery. Pripájajú nás k reťazi veriacich, ktorí kráčali pred nami.
- Prebúdzajú nádej. Z ich životov cítiť, že dobrý a milosrdný Boh má vždy posledné slovo.
My kresťania katolíci nepokladáme svätých nad svojho najvyššieho Pána, ale vo svätých si uctievame Boha, ktorého milosť svätí využívali na osobné posväcovanie, a tak sa stali dokonalejšími. Teda úcta k svätým neodporuje prvému Božiemu prikázaniu. Svätým sa neklaniame, len si ich osobitne uctievame.
Obrazy a sochy svätých si uctievame aj preto, lebo nám pripomínajú tých, ktorých zobrazujú. Vzbudzujú v nás nábožnosť, povzbudzujú nás k čnostiam a pripomínajú nám nebeskú odmenu. Nekladieme zázračný obraz nad Boha, ale vždy naň pozeráme ako na obraz svätého. Žijeme v kultúre celebrít a mladých často povzbudzujú, aby mali za vzor ľudí zo sveta športu alebo umenia. O čo viac treba uctievať svätých, ktorí sú už oslávení Bohom.
Uctievame si aj relikvie, čiže pozostatky tiel svätých (to sú relikvie 1. stupňa), v ktorých už tu na zemi prebývala čistá duša. Duch Svätý posväcoval a Pán života ich slávne vzkriesi z mŕtvych. Ani toto nie je v rozpore so Svätým písmom. Sám Boh cez relikvie svätých koná rôzne zázraky. Medzi relikvie sa počítajú aj tie veci, ktoré svätí v živote používali, napríklad ich odev a najmä nástroje umučenia (to sú relikvie 2. stupňa). Najvzácnejšou relikviou je sám kríž, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta. Relikvie 3. stupňa sú tie predmety, ktorých sa svätý dotkol, alebo sa veriaci (látkou, ružou…) dotkli relikvie prvého alebo druhého stupňa. Uctievaním relikvií oslavujeme Boha prostredníctvom týchto vzorných Božích priateľov, lebo svätí sa prihovárajú za nás, aby nám bol Boh milostivý pre zásluhy jeho Syna, Ježiša Krista. Bez Ježišových zásluh by nám ani svätí nemohli u Boha nič vyprosiť.
Relikvie nám neponúkajú magickú moc, ale tiché pozvanie priblížiť sa k Bohu cez životy tých, ktorí ho milovali celým srdcom.
Vladimír Fedorek, farský vikár
