Stvorenie ako dar

Po otváracích slovách meditácie (Boh mi ťa dal) sv. Ján Pavol II. uvažuje nad tajomstvom stvorenia. Svet je pre poľského pápeža darom. Boh stvoril svet a daroval ho človekovi. Urobil tak preto, aby mal celý stvorený svet podiel na výmene darov. Aby sa samotný svet prírody stal priestorom a svedkom výmeny darov medzi Bohom a človekom a medzi ľuďmi navzájom.
V súčasnosti sa veľa hovorí o ekológii a o ochrane životného prostredia. Vieme, že aj súčasný Sv. Otec František vníma tému ekológie a ochrany životného prostredia ako jednu z dôležitých tém svojho pontifikátu, čo dosvedčuje aj fakt, že ako prvý pápež napísal k tejto téme dokument v podobe encykliky s názvom Laudato si´. Taktiež zaviedol v Cirkvi prvý september ako Svetový deň modlitieb za starostlivosť o stvorenstvo.
Sv. Ján Pavol II. začína uvažovať nad stvoreným svetom vychádzajúc z knihy Genezis. V meditácii čítame: „Boh stvoril viditeľný svet pre človeka a povedal mu, aby si ho podmanil (porov. Gn 1, 28) a zveril mu vládu nad všetkými tvormi.“ Čo to znamená vládnuť a podmaniť si zem? Ak by sa Ján Pavol II. zúčastnil napr. na summite v Glasgowe a mal by tam predniesť príhovor na tému ekológie a ochrany životného prostredia, možno by použil slová z vlastnej meditácie a povedal by: „Základom ekológie je tajomstvo stvorenia, ktoré je veľkým a neprestajným obdarovávaním človeka dobrami vesmíru.“ Ján Pavol II. nás teda pozýva hľadieť na svet, kozmos a prírodu ako na tie, ktoré nás obdarovávajú dobrami. Mohli by sme povedať, že prírode pripisuje dva rozmery – personalistický a teologický, pričom oba tieto rozmery sú vzájomne prepojené.
Vďaka personalistickému rozmeru je človek schopný vstúpiť s prírodou do priateľstva, teda do istého druhu vzťahu lásky. Tento vzťah „chce nastoliť“ príroda sama a to cez dobrá, cez svoje prírodné bohatstvo, ktoré ponúka človekovi (voda, vzduch, zeleň, plody zeme, plody mora…). Príroda nás týmito dobrami obdarováva a my sme tieto dobrá pozvaní prijať ako dar, nie ako samozrejmosť a už vôbec nie ako niečo, čo sme si zadovážili my sami. Stvorenie je teda dobrom pre človeka. A preto, aby človek správne vládol nad stvorením a podmanil si zem, musí ako prvé prijať stvorený svet a vidieť v stvorení dobro a dar.
Ak sme dnes svedkami ekologickej krízy, tak je to preto, že sme sa stvoreného sveta zmocnili nie ako jeho starostliví správcovia, ale ako „zeme-páni“. K prírodnému bohatstvu sa pristupuje s utilitaristickou logikou – využi, použi, vydrancuj a zbohatni. To sa postupne obracia proti nám. Sv. Ján Pavol II. to v meditácii vyjadril slovami: „Stvorenie je pre človeka dobrom dovtedy, pokiaľ je aj človek «dobrý» k stvoreniu: pre zvieratá, rastliny, dokonca aj pre neživé stvorenia. Pokiaľ je k ním človek «dobrý», pokiaľ ich bezdôvodne neničí, bezmyšlienkovite nevykorisťuje, tak toto stvorenie vytvára pre človeka prirodzené prostredie, stáva sa jeho «priateľom»“.
Druhý rozmer pohľadu na stvorenie je teologický. Stvorenie považuje sv. Ján Pavol II. za prvý akt lásky Stvoriteľa voči človekovi. Boh stvoril zem kvôli človekovi. Prečo tak urobil? Nielen preto, aby mu umožnil prežiť, ale aj preto:
aby sa človek zo stvorenia „predovšetkým radoval“,
aby človek našiel samého seba,
a aby v ňom nachádzal Boha, darcu samotného stvorenia.
Ako sa radovať zo stvorenia a ako v ňom nachádzať seba a samotného Boha? Pápež nám ponúka dve vzájomne prepojené cesty. Radovať sa zo stvorenia cez odpočinok a radovať sa z neho cez úžas. Boh stvoril prírodu, aby v nej človek mohol odpočívať. Odpočívať znamená „za-počínať“ – „re-kreovať“ – znovu vytvoriť. Príroda má schopnosť z nás znovu vytvoriť ľudí, má moc nás „re-generovať“. Vonkajší svet – svet technológií, biznisu, zhonu a honby za peniazmi – nás neraz „de-generuje“.
Vďaka prírode a odpočinku v nej, môže človek nanovo nájsť seba, seba ako osobu. Obklopený prírodou človek neraz spomalí a začne robiť to, čo mu besnenie času nedovoľuje, a čo nerobia žiadne iné stvorenia – začne prežívať radosť, ktorá vyplýva z úžasu a zároveň sa premieňa v úžas. Práve v tomto žasnutí a údive človek spoznáva, že je kýmsi viac, než ostatné stvorenia, ktoré ho obklopujú. Že nie je niečo, ale niekto. Spoznáva, že je osobou. V Rímskom triptychu to sv. Ján Pavol II. vyjadril slovami:

„Potok sa neprekvapuje, keď sa rúti nadol
a lesy mlčanlivo schodia v rytme potoka – no
prekvapuje sa človek.
Bol sám s tým svojím prekvapením
uprostred bytostí, ktoré sa neprekvapovali.“

Človek, ktorý vníma stvorenie ako dar, hľadí na neho očami úžasu a raduje sa z neho, spoznáva, že príroda nie je len biologickým materiálom, ale tajomstvom, ktoré v sebe ukrýva tajomnú prítomnosť Stvoriteľa. „Boh pri stvorení zjavil svoju slávu“, píše sa v meditácii. V očiach, ktoré dokážu žasnúť sa zrkadlí pohľad samotného Boha, ktorý keď stvoril svet, zahľadel sa naňho, videl, čo urobil a povedal: „Je to dobré“ (porov. Gn 1). Ak človek vníma prírodu ako dar, tak vie, že tak ako za každým darom, aj za darom prírody sa skrýva jeho Darca. Preto mnohí skrze majestátnosť prírody spoznali majestátnosť Stvoriteľa a uverili v neho.
Vrcholom celého stvorenia je človek, ktorého ako jediné zo stvorení Boh stvoril na svoj obraz a podobu, a stvoril ho ako muža a ženu. Stvoriť, medituje sv. Ján Pavol II., „to v tomto prípade znamená ešte viac: daroval ich sebe navzájom“ – muža žene a ženu mužovi. „Takto je človek od počiatku pre druhého človeka darom od samého Boha.“ Adamovo zvolanie radosti a úžasu – „Toto je konečne kosť z mojich kostí a mäso (telo) z môjho mäsa (tela)“ (Gn 2, 23) – by sme mohli vyjadriť aj slovami: „Boh mi ťa dal.“ To môže vyznať každý muž vo vzťahu k žene a každá žena vo vzťahu k mužovi.
Skúsenosť lásky medzi mužom a ženou je vrcholom celého stvorenia a vysvetlením, prečo Boh stvoril svet. Ako už bolo spomenuté, stvoril ho, aby sa celé stvorenie stalo priestorom a svedkom výmeny darov medzi Bohom a človekom a medzi ľuďmi navzájom. Láska medzi mužom a ženou zasahuje celé stvorenie. Má kozmický charakter. Svet bez ľudskej lásky by bol prázdny. Rovnako prázdny a neudržateľný by bol aj bez Božej lásky. Triáda vzťahu: muž – žena – Boh, čiže láska, starostlivá láska Boha prítomná v srdciach mužov a žien, je princípom pravej ekológie.

Róbert Neupauer, kňaz

O autorovi

Pokoj a dobro