Už tradične s príchodom vianočných sviatkov v našich domovoch, kostoloch, vo výzdobách miest a  obcí nechýbajú jasličky – betlehem. Akosi sa to už  stalo samozrejmosťou postaviť na Vianoce jasličky. Avšak tento výjav jasličiek si zaslúži večnú pamäť a zbožnú oslavu.  

 

V tomto kraji žil muž dobrej povesti a ešte lepšieho života menom Ján, ktorý bol blahoslavenému Františkovi veľmi drahý, pretože hoci bol urodzeného pôvodu a veľkej vážnosti v tom kraji, cenil si väčšmi šľachetnosť ducha než rodu. Približne dva týždne pred vianočnými sviatkami zavolal ho blahoslavený František podľa svojho zvyku k sebe a povedal mu: „Ak chceš, aby sme v Grecciu oslávili Pánov sviatok, choď napred a priprav, čo ti poviem. Chcel by som sláviť spomienku toho Dieťaťa, ktoré sa narodilo v Betleheme, a na vlastné oči vidieť, aké nepohodlie a núdzu muselo strpieť toto novorodeniatko, keď bolo uložené do jasieľ, keď pri ňom stál vôl a osol, a keď ležalo na sene.“ Hneď ako to dobrý muž počul, ochotne sa vybral pripraviť na určenom mieste všetko potrebné, podľa priania vysloveného svätcom.

I nadišiel deň radosti a čas veselosti! Boli pozvaní bratia z rozličných miest. Muži a ženy z tej oblasti prichádzali s jasaním, každý podľa svojich možností niesol v ruke sviecu alebo pochodeň, aby osvietil tú noc, v ktorú sa na nebi zaskvela tá jasná hviezda, ktorá osvecuje všetky dni a časy. Napokon prišiel František a našiel všetko pripravené podľa svojho priania a zažiaril od radosti. Vtedy postavili jasle, vystavili ich senom a priviedli vola a oslíka. Tento dojímavý obraz je poctou jednoduchosti, povýšením chudoby, velebou pokory a z Greccia sa stáva sťaby nový Betlehem. Táto noc je jasná ako deň a očarujúca pre ľudí i zvieratá. Ľud sa zbieha a teší sa z pohľadu na obnovené tajomstvo s radosťou, akú predtým nezažil. Les sa ozýva piesňami a odpovedajú im výkriky plesajúcich. Bratia prespevujú vybrané chvály a celá noc zvučí jasaním. Boží svätý stojí pred jasličkami, plný vzdychov, skrúšený vo svojej zbožnosti a prekypujúci neobyčajnou radosťou. Kňaz slávi slávnostnú omšu nad jasľami a prežíva doteraz nepoznanú útechu. 

František si oblieka diakonské rúcho, lebo bol diakonom, a zvučným hlasom spieva sväté evanjelium. A jeho hlas, mocný hlas, sladký hlas, jasný a zvučný hlas, pozýva všetkých k túžbe po výšinách. Potom sa prihovára k okolostojacim a ľúbeznými slovami káže o narodení chudobného Kráľa a o maličkom mestečku Betleheme. Často, keď chce vysloviť meno Ježiša Krista, rozohnený nebeskou láskou ho nazýval ,,Betlehemským dieťaťom“ a slovo Betlehem pri tom vyslovoval tak, že naplnil ústa viac nežným citom než hlasom a vyšiel z neho zvuk, akoby zabľačalo jahniatko. 

V hojnosti sa prejavili dary Všemohúceho a jeden z prítomných, človek čnostného života, mal nezvyčajné videnie. Zdalo sa mu, že v jasliach ležalo dieťa bez života. František sa k nemu priblížil a prebudil ho akoby z hlbokého spánku. Zázračné videnie vôbec neprotirečilo skutočnosti, pretože malý Ježiško, zabudnutý v srdciach mnohých, vďaka Božej milosti bol prebudený prostredníctvom jeho služobníka svätého Františka a spomienka naňho zostala hlboko vtlačená do pamätí ľudí. Keď sa skončilo ono slávnostné bdenie, všetci sa vrátili do svojich domovov naplnení nevýslovnou radosťou. (Tomáš Celenano, Prvý životopis I, 30)

 

Pokúsme sa aj my v tento rok veľkého jubilea františkánskej rodiny obnoviť úctu k narodenému Ježiškovi a prežime slávnosť narodenia Pána aspoň malým pripodobením sa k Františkovej úcte pri vyslovovaní mena JežišBetlehemského dieťatka. Pripojme sa k zástupom anjelov a prinesme aj my zapálené svetlo na vigílnu svätú omšu Narodenia Pána, oslavujme nášho Pána a slúžme mu s veľkou pokorou. 

 

Mária Grečková, ul. Michalská

O autorovi

Pokoj a dobro