Liturgia hodín, ľudovo nazývaná aj BREVIÁR, má pôvod v chrámovej liturgii. Jeruzalemský chrám bol miestom prinášania obiet, ktoré mali svoje pevné časy.
Vo Svätom písme čítame, že učeníci sa s Ježišom zdržiavali aj v chráme, a teda sa v daných časoch pripájali k modlitbám (pozri Mt 26, 55; Mk 12, 35; Lk 20, 1; Jn 7, 28; Jn 10, 23). Po Kristovej smrti a jeho zmŕtvychvstaní sa aj naďalej učeníci zhromažďovali a modlili sa: Peter a Ján vystupovali o deviatej hodine na modlitbu do chrámu (Sk 3,1); Peter vyšiel okolo šiestej hodiny na strechu modliť sa (Sk 10, 9). Takže vidíme, že modlitba Ježiša Krista a apoštolov nebola náhodná, ale mala svoje miesto a čas a bola spojená so židovským slávením.
Posvätné ofícium (liturgia hodín) je verejnou bohoslužbou na neustále posväcovanie času. V Katechizme je uvedené, že touto modlitbou „veriaci (klerici, rehoľníci a laici) vykonávajú kráľovské kňazstvo pokrstených“ (KKC 1174). Je teda prístupné nielen kňazom a zasväteným osobám, ale aj všetkým veriacim, ktorí si prehlbujú svoje všeobecné kňazstvo získané krstom. V tom istom článku čítame: „Toto slávenie, verné apoštolským povzbudeniam „bez prestania sa modliť“, je zostavené tak, aby sa celý priebeh dňa i noci posvätil chválou Boha.“
V prvom tisícročí sa v Cirkvi slávila svätá omša iba v nedeľu, preto bol breviár jedinou liturgiou počas ostatných dní týždňa. „Kristovo tajomstvo, jeho vtelenie a jeho Veľká noc, ktoré slávime v Eucharistii, najmä pri nedeľnom zhromaždení, preniká a pretvára čas každého dňa slávením liturgie hodín“ (KKC 1174). Preto predlžuje slávenie Eucharistie na celý deň, a podobne aj nedeľnej bohoslužby na celý týždeň. Biblické čítania, ktoré nachádzame v liturgii hodín dopĺňajú texty svätej omše. Takže v breviári sa nenachádzajú evanjeliá, ale iné vysvetľujúce texty zo Svätého písma a cirkevných otcov.
Modlitba breviára, ako volanie celého Božieho ľudu, vyjadruje povahu prvotnej Cirkvi, je prosbou milovanej Kristovej nevesty, aby všetci ľudia smerovali k Ženíchovi. S Ježišom sme zhromaždení v Duchu Svätom, Kristus hovorí a ľud odpovedá spevom a chválami (pozri aj KKC 1175 – 1178). Je vzdychom Nevesty, ktorá bdie, očakáva Ježiša Krista a modlí sa hymny, žalmy a iné duchovné piesne. Je aj piesňou chvály, ktorá sa spieva v nebi cez celú večnosť (pozri Mt 25, 1 – 10; Zjv 19, 7; Zjv 21, 2; Zjv 22, 17; Ef 5, 19; Kol 3, 16). Preto spája Cirkev putujúcu, trpiacu aj oslávenú. Prihovárame sa Bohu Otcovi za naše potreby, zomrelých a pripájame sa k nebeskej liturgii.
Brat Ľubo, kapucín pôsobiaci v Markušovciach
