Zobrazovanie postavy Ježiša Krista v umení je veľmi obšírna téma. Už jeho samotná história je trochu rozporuplná, pretože zobrazovať Boha bolo v najstarších dejinách prísne zakázané, nakoľko ho ako nadpozemskú bytosť ani nemožno zobraziť. S príchodom Krista sa však situácia začala meniť, keďže Ježiš je Boh, ale zároveň človek, ktorého je možné zobraziť vďaka jeho ľudskej podobe. Takéto vyobrazenia začali vznikať pomerne skoro a najstaršie, ktoré sa zachovali, sú z 3. storočia.
Pripomeňme si však jeden dôležitý fakt, a síce, že Biblia ani iné historické zmienky o Ježišovi sa nezmieňujú o tom, ako vyzeral. Aj preto pojmy „podobizeň“ a „portrét“ nemusia mať rovnaký význam. V niektorých situáciách môže byť podobizňou aj dielo, ktoré nevychádza z reálneho vyobrazenia a nepodobá sa na zobrazovaného. Realistický portrét tak, ako ho vnímame dnes, totiž vznikol až v 19. storočí. V staršej histórii teda vznikali skôr podobizne/portréty, ktorých úlohou bolo, aj za pomoci atribútov/symbolov, zachovať vizuálnu informáciu o danej osobe, stvárnenie jej postavy a neskôr aj čŕt tváre, či už reálnych, alebo idealizovaných. Tie boli spájané s magickými motívmi, alebo mali znásobovať silu zobrazeného a moc pôsobiť vo vypätých životných situáciách. A tak i o Kristovom vzhľade na prvých umeleckých zobrazeniach možno v tomto kontexte hovoriť ako o podobizni. Samozrejme, veľmi špecifickou témou je Turínske plátno, ktoré sa ako relikvia objavilo v 14. storočí a dodnes je predmetom diskusií a intenzívneho skúmania teológov, historikov a odborníkov z ďalších vedeckých oblastí.
Ale ani cesta k zobrazovaniu Ježiša Krista nebola jednoduchá. Prvá biskupská synoda, ktorá podporovala obrazové znázornenie Ježiša, sa konala v roku 692 a priniesla tvrdenia, že takéto zobrazenia sú duchovne užitočné pre veriacich. Na druhej strane byzantský cisár Lev III. vydal v prvej polovici 8. storočia sériu ediktov proti obrazom, tie vyvolali takmer storočie trvajúci náboženský konflikt, ktorý sa napokon skončil v prospech obhajcov zobrazovania Ježiša Krista. Situácia sa sčasti vyriešila v roku 787, keď legitimitu obrazov potvrdil siedmy ekumenický koncil Cirkvi, pričom obe časti kresťanstva prijali teologickú legitimitu Ježišových zobrazení a nasledovalo ich umelecké rozvíjanie.
Ranokresťanské umenie zobrazovalo Ježiša v symbolickej forme, písmovej ako christogram, alebo figurálnej ako baránok, neskôr lev (Augustín z Hippo Regia: tak ako lev v snahe uniknúť lovcom zahladzuje vlastné stopy chvostom, tak Kristus odpúšťa hriechy ľuďom), pelikán (Physiologus: kŕmi mláďatá vlastným telom tak, ako Spasiteľ obetuje vlastné telo), jednorožec (Physiologus: ukrýva sa na lone nepoškvrnenej panny tak, ako sa Spasiteľ usídlil v lone skutočnej a nepoškvrnenej Panny Márie), orol (orol s rybou v pazúroch je ako Kristus dvíhajúci rybu – veriaceho – z krstného prameňa do večnej blaženosti), ďalej ryba, fénix, vinič, atď. Možno sa začudujete, ale medzi týmito symbolickými zvieratami sa objavuje aj vyslovene pohanské (keltské) posvätné zviera diviak (nem. Eber), aj keď toto zobrazenie zrejme vzniklo chybnou interpretáciou mena praotca H/Ebrejov (Ibri). Zvláštne a možno rovnako nečakané miesto v Kristovej symbolike má aj had (Physiologus: v nílskych vodách žil vodný had, ktorý bol nepriateľom krokodílov, a keď videl krokodíla spať s otvoreným pažerákom, vkĺzol do neho a roztrhal jeho vnútornosti; symbol Krista, „ktorý zostúpil do ríše mŕtvych a zvíťazil tak nad smrťou a diablom“).
Prvé zobrazenia Krista ako človeka sa opierali o antické predlohy a Ježiš bol zobrazovaný ako mladý, urastený muž bez fúzov, s kučeravými vlasmi (Dionýzos, Hermes, Orfeus), nesúci na pleciach jahňa (stelesnenie antickej kalokagatie). Od konca 4. storočia, keď sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom, bol Kristus zobrazovaný ako panovník v cisárskom purpurovom rúchu, s krátkymi fúzami a dlhými vlasmi, pričom takto sa zachoval do súčasnosti.
Existuje veľa tematických zobrazení Krista, z ktorých každé si zaslúži a vyžaduje osobitnú pozornosť. V tých najčastejších je Ježiš zobrazovaný ako božský vládca, spravodlivý sudca, vykupiteľ alebo dieťa (Jezuliatko), atď. K ďalším typom patrí i krucifix, ktorý viedol k naratívnemu zobrazovaniu príbehov zo života Krista a natoľko sa medzi ľuďmi zovšeobecnil, že v konečnom dôsledku sa stal motívom ľudského utrpenia.
Zdroje:
HALÁSZOVÁ, Ingrid – IHRINGOVÁ, Katarína – KIŠOŇOVÁ, Renata. Hľadanie identity v portrétnom umení. Filozofická fakulta TU v Trnave, 2019, 107 s.; https://www.christianitas.sk/ ; ŽÚBOROVÁ, Mária – ŽÚBOR, Peter. Christologický cyklus I. – II. In Encyklopédia kresťanského umenia. 229 s.
Text k obrázku 1: Kristus ako Dobrý pastier na freske z 3. storočia.
zdroj: https://www.christianitas.sk/
Text k obrázku 2: Christogram – symbol Alfa a Omega zo 4. storočia. Vatikánske múzeum.
zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Christogram
