Ak sa nám podarilo preskúmať svoje srdce, priznať si a pomenovať si niektoré emócie, a teda sme sa v pravde pozreli na svoj život, potrebujeme nadviazať na tento krok ďalším. Skúsme sa inšpirovať samotným Ježišom.
Keď prišiel Ježiš na túto zem, rozhodol sa zariskovať a na šírenie radostnej zvesti evanjelia si vybral hŕstku nedokonalých ľudí. Nazývali ich jeho učeníkmi. Ak túžime po duchovnom raste, potrebujeme sa dostať do Ježišovej školy – stať sa jeho učeníkom. Učeníci s Ježišom trávili čas, počúvali jeho slová, zažívali s ním každodenné činnosti, ale zároveň boli svedkami jeho zázrakov. Skrátka s ním budovali vzťahy. Základom celého duchovného rastu je mať s Ježišom naozaj blízky priateľský vzťah. A ten je možné budovať len spoločne stráveným časom – modlitba, adorácia, čítanie Božieho slova, účasť na svätej omši, prijímanie sviatostí, čítanie duchovnej literatúry, počúvanie, hranie a spev duchovných piesní, rozjímanie, pôst, ticho a vnútorné načúvanie… Možno sa nám zdá, že na duchovný rast stačí plniť si náboženské povinnosti. Modlíme sa, chodíme do kostola, snažíme sa vyhýbať hriechu. Naša duša však potrebuje viac než len plnenie si „duchovných povinností“.
Psychológ René Spitz vo svojich pozorovaniach detí v dojčenských ústavoch zistil znepokojujúcu skutočnosť. Hoci mali deti zabezpečenú stravu, hygienu a zdravotnú starostlivosť, mnohým chýbal pravidelný osobný kontakt, objatie a láskavá pozornosť. Následky boli vážne – deti sa menej usmievali, stávali sa apatickými, zaostávali vo vývine, častejšie ochoreli a niektoré dokonca zomreli. Výskum ukázal, že pre zdravý rast nestačí iba starostlivosť o telo; človek potrebuje aj blízkosť, vzťah a lásku. Podobne je to aj v duchovnom živote.
Ak sa viera stane iba súborom povinností, pravidiel, či naučených modlitieb bez osobného vzťahu s Bohom, naša duša môže postupne chradnúť. Modlitba sa totiž nemeria počtom slov ani dĺžkou času, ktorý pri nej strávime. Je predovšetkým stretnutím s Bohom, pred ktorým môžeme byť úplne úprimní. Môžeme mu zveriť svoje radosti, sklamania, neistoty i položiť otázky. Môžeme mu povedať, že necítime jeho blízkosť, že nevieme ako ďalej, alebo naopak ďakovať za krásne chvíle, ktoré sme prežili. Práve v takejto otvorenosti sa rodí skutočný vzťah. Tak ako dieťa rastie v atmosfére lásky a blízkosti, aj naša duša rastie vo vzťahu s Bohom. Každá úprimná modlitba sa stáva priestorom, v ktorom do nášho srdca prúdi prameň Ducha Svätého a oživuje našu dušu. Ježiš sa pravidelne utiahol do samoty, kde sa úprimne modlil. Pretože vedel, že zdrojom jeho sily je vzťah s Otcom. Obnovoval toto spojenie a čerpal z neho silu pre svoje poslanie.
Predtým, než Ježiš začal svoje verejné účinkovanie, bol pokrstený v Jordáne. Otvorilo sa nebo, zostúpil z neho Duch Svätý ako holubica a zaznel Otcov hlas:„Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ (Mt 3, 17) Ježiš ešte nevykonal žiadne zázraky ani nezomrel na kríži, a predsa dostáva jasné potvrdenie, že je hlboko milovaný nebeským Otcom len pre to, kým je. Táto láska sa stáva základom jeho identity a prameňom toho, ako sa na seba pozerá. Rovnako aj pre nás je poznanie identity Božieho dieťaťa jedným z najdôležitejších pilierov zdravého duchovného života. Keď zakoreníme svoju hodnotu v Božej láske a prijatí, získavame pevný základ, na ktorom môžeme budovať svoj život. Práve z tejto istoty pramení schopnosť prijať a milovať samých seba takých, akí naozaj sme. Boh totiž nevytvoril iba naše telo. Vyformoval aj naše vnútro, vložil do nás jedinečnú osobnosť, myšlienky, sny, túžby, talenty, dary i temperament. Zasial do nás semienka nášho skutočného „ja“. Vďaka nim sme autentickí a neopakovateľní. Preto je dôležité poznávať nielen svoje vlastnosti a povahové črty, ale aj to, ako sa na nás pozerá Boh. Poznanie seba samého nám pomáha pochopiť, akí sme, no Boží pohľad nám odhaľuje, čí sme. Až keď spojíme tieto dve roviny – pravdu o tom, akí sme, a pravdu o tom, čí sme – môžeme rásť v zdravej identite a vnútornej slobode. Tieto slová však môžu znieť ako pekná teória alebo frázy, ktoré sme už veľakrát počuli. Boh však nechce, aby pravda o našej identite zostala iba v našej hlave. Túži, aby sa stala skúsenosťou nášho srdca. Preto neodmietne nikoho, kto ho o to bude prosiť. Ak je pre teba zatiaľ ťažké uveriť, že si jeho milované dieťa, pros Pána, aby ti zjavil, kto si pre neho. On sám najlepšie pozná tvoju skutočnú identitu a túži ti ju po stupne odhaliť.
Keď však začneme objavovať svoju identitu Božieho dieťaťa, veľmi rýchlo narazíme na hlasy, ktoré sa ju budú snažiť spochybniť. Ohrozujú ju predovšetkým tri silné pokušenia, pričom každé svojím spôsobom kričí: „Božia láska nikdy nebude dostatočná! Nie si hodný lásky. Nie si dosť dobrý.“ Prvé pokušenie upriamuje našu pozornosť na výkon. Núti nás myslieť si, že sme tým, čo robíme. Čo si dosiahol? Preukázal si, že si použiteľný? Čomu sa venuješ? Väčšina z nás sa cíti byť hodná lásky len vtedy, ak sme dosiahli určité úspechy v práci, v rodine, v škole, v Cirkvi, vo vzťahoch. Ak to tak nie je, viac sa snažíme, naháňame sa, uťahujeme sa do seba a upadáme do depresie, pretože sa za seba hanbíme alebo preto, lebo z našich ťažkostí viníme iných. Druhé pokušenie nás nabáda k tomu, aby sme sa zameriavali na majetok – sme tým, čo máme. V našej kultúre sa úspech meria veľkosťou majetku. Kto má najviac peňazí? Kto má najkrajšie telo? Kto má najpríjemnejší život? Naša sebahodnota sa často odvíja od toho, na akej pozícii pracujeme, koľko zarábame a podobne. Tretím pokušením je zakladanie si vlastnej identity na názore ostatných – som to, čo si o mne myslia iní. Čo povedať či nepovedať pri určitom rozhovore? Poviem tomu človeku, že ma zranil? Akú kariéru si zvolím? Naša mienka o sebe samých prudko rastie, keď počujeme komplimenty, a rúca sa, keď sme kritizovaní. Skutočná sloboda však prichádza vtedy, keď sa zbavíme potreby vyzerať pred inými vždy dobre, pretože spoznáme, že sme hodní lásky a sme dobrí. Pretože naša hodnota stojí na Božej láske, ktorá nás predchádza, prijíma a nesie, nie na úspechoch, výkone, či názoroch ostatných.
Duchovný rast nie je cestou za dokonalým výkonom ani neustálou snahou niečo Bohu dokazovať. Je to predovšetkým cesta návratu k pravde o tom, kým sme. Každý deň sa môžeme znova rozhodnúť odvrátiť svoj pohľad od výkonu, majetku či mienky druhých a obrátiť ho na Boha, ktorý nám neprestáva hovoriť: „Si moje milované dieťa.“ Možno tejto pravde dnes veríš len rozumom. Možno ju ešte nedokážeš prijať srdcom. Nevadí. Pokračuj v hľadaní Boha, tráv s ním čas a dovoľ mu, aby postupne premieňal tvoje zmýšľanie. Tak ako sa učeníci učili poznávať Ježiša deň po dni, aj ty môžeš krok za krokom objavovať, kto si v jeho očiach. Duchovný rast nie je o tom, že sa stávame niekým iným, ale o tom, že sa postupne stávame tým, kým nás Boh od začiatku zamýšľal.
Petra Klučárová
