Hovorí sa, že človek vidí svet nie taký, aký je, ale taký, akým je on sám. Sv. František po obrátení svojho srdca začal v celom stvorenstve vnímať pokoj, dobro a krásu. Snáď ani lepšia výzva pre ľudstvo nemôže stáť pred nami vo Františkovom jubilejnom roku. Ľudstvo choré na nedostatok lásky, hromadiacej sa agresivity, hnevu, vulgárnosti, podozrievania, zúfalstva… kričí po uzdravení vzťahov – s Bohom, s ľuďmi a so sebou samým. Prijmime po osemsto rokoch Františkovo pozvanie nanovo obnovovať Pánov dom – v sebe, v Cirkvi, v spoločnosti. Špirála zla sa dá poraziť, keď začne každý sám od seba.
Počas jubilejného roka bolo mnoho ponúk, ako osláviť sviatok sv. Františka. Jednou z možností bola aj púť priamo do centra jeho života – do Assisi. Vybrali sme sa teda putovať na prelome júla a augusta, aby sme si 2. augusta 2026 uctili jeho pamiatku a odkaz priamo pri jeho hrobe a tiež v kostolíku Porciunkula.
Púť začala v utorok nočnou cestou autobusom z Bratislavy do mesta Gubbio. Počas nočnej jazdy nás symbolicky sprevádzal spln mesiaca. Aj my, dvadsiati pútnici, sme boli plní všeličoho a verili sme, že postupne, tak ako z mesiaca, aj z nás bude ubúdať to nepodstatné a nedôležité a budeme sa sýtiť pravým pokrmom. Na púti nás sprevádzal františkánsky kňaz Peter, a tak sme mohli plnohodnotne tráviť všetky dni putovania.
V stredu sme dorazili do tohto krásneho stredovekého mestečka, ktoré je zapísané v zozname UNE-
SCO. Vybrali sme si svoje ruksaky a zakývali šoférom autobusu, ktorí nás budú na konci púte čakať v Assisi. Svätú omšu vo františkánskom kostole sme slávili v slovenčine a počas homílie nám kňaz vysvetlil legendu o sv. Františkovi a vlkovi. Zamyslenie zacielil na to, že každý z nás nosí v sebe vlka, ktorý je hladný po niečom. A keď je hladný, je často aj ubližujúci. Zároveň pripodobnil, že takýto vlk sa prejavuje aj v iných ľuďoch, ktorí tak upozorňujú na svoje potreby.
Vo štvrtok ráno sme začali svoje putovanie s 12 kilovým ruksakom na chrbte, odhodlaním v tvári a pokorou v srdci. Sprievodca Peter Janek vybral Františkovu cestu Via Francesca = cestu pokoja z Gubbia do Assisi, ktorou svätec kráčal veľmi často. Prvý deň trvala okolo 17 km, ale v tých letných horúčavách sa nám videla oveľa dlhšia. Putovaním krásnou Umbriou sa z neznámych pútnikov postupne stávali blízki ľudia. Spájali nás drobné prejavy spolupatričnosti – podaná fľaša vody, požičaný elastický obväz či masť na boľavé svaly. V horúčave, keď si každý šetril svoje sily, pretože cieľ bol ešte ďaleko, mali takéto gestá osobitnú hodnotu. Podvečer sme prišli na miesto, kde sme mali prenocovať. Bol to bývalý kláštor benediktínov, ktorý teraz slúži pre pútnikov. Spravuje ho Rád sv. Juraja. Veľmi silným momentom bola účasť na svätej omši v kaplnke, na ktorej sa zúčastnili aj dvaja členovia tohto rádu. Po omši si obliekli špeciálne kroje, prečítali regulu vítania pútnikov a každému z nás symbolicky umyli chodilo a bozkom naň vyjadrili starodávnu vďaku za obetu, ktorú nesie každý pútnik z lásky k Bohu.
V piatok ráno sme aj kvôli veľkej horúčave vyrazili veľmi skoro a vydali sa na putovanie na ďalších 22 km. Povzbudzujúce boli pre nás úsmevy, pohľady a pozdravy domácich, ktorých sme stretávali na ceste. Bolo cítiť, že putovanie má v tejto krajine svoju tradíciu. Pred cieľom dňa sme slávili svätú omšu vonku, kde sme pred vysokými teplotami našli útočisko v prírodnom prístrešku. Kňaz vo svojej homílii opäť pripodobnil momentálnu situáciu v prírode téme Ducha Svätého a vyzval nás, aby sme sa zamysleli, akým všelijakým spôsobom je v Biblii vyjadrený Duch Svätý. Najviac nám ho v tej chvíli v Božej prítomnosti v prírode pripomínal vánok, v ktorom sme aj my hľadali občerstvenie. Prenocovanie sme našli v hosteli v mestečku Valfabbrica.
V sobotu nás čakalo tretie a posledné asi 16 km putovanie, ktoré nás priviedlo cez nádherný olivový sad do Assisi priamo pred chrám, v ktorom je pochovaný sv. František. Tento veľmi silný duchovný a emocionálny zážitok sme následne spracovali na svätej omši u Františkánov.
Jubilejná nedeľa 2. augusta 2026 bola vyvrcholením našej púte. Hoci sme svätú omšu slávili v taliančine, bola výnimočná tým, že bola v San Damiano. Popoludní sme si už každý individuálne vyhradili špeciálny čas v Porciunkule.
V pondelok bol posledný deň, ktorý sme mohli celý stráviť v Assisi. Nájsť si toľko času, koľko sme potrebovali na modlitbu, na stíšenie sa pri hrobe sv. Františka, vo Františkovej pustovni Carcere – v jeho milovanej prírode a tiež pri hrobe sv. Kláry a na rôznych miestach spojených s týmto svätcom. Počas záverečnej svätej omše nás celebrant vyzval, aby sme všetko to nepotrebné, čo si nosíme v srdci, priniesli sem so sebou a odovzdali pri sv. Františkovi.
S vďakou za jubilejné putovanie
TEXTY A FOTO:
MONIKA HODNICKÁ,
ZUZANA ADAMCOVÁ |
ORGANIZÁTOR A SPRIEVODCA PÚŤOU
Od malička chodieval po horách a túlal sa prírodou, oslovený františkánskou spiritualitou.
Študoval lesníctvo, ekológiu lesa aj filozofiu. V Centre univerzitnej pastorácie Zvolen sa spriatelil s dominikánmi a kapucínmi. Kapucín Dávid Bartimej Tencer, ktorý teraz pôsobí na Islande, tam chodieval spovedať vysokoškolákov. Peter Janek
Jeho prvá „veľká“ púť bola v roku 2006 – francúzska trasa do Compostely, asi 500 km. Ako hovorí: „Počas púte stále objavuješ zákutia v sebe samom. Niektorí pútnici nájdu zmysel putovania, iní nie. Niektorí sa vydajú na púť, lebo už nechcú ďalej žiť ako doteraz, cítia v sebe potrebu zmeny, hľadajú či zápasia s ťažkými situáciami; mnohí zažijú na púti pravú podstatu života. Je to rôzne.“ On sa usiluje v pútnikoch „objavovať“ človeka.
Peter už 10 rokov organizuje originálne pešie púte pre ľudí na trasách, ktoré má sám prejdené. Najmä na svojich srdcovkách Camino de Santiago a na Via di Francesco (tá vedie z La Verny, kde dostal sv. František stigmy, do Assisi – ca. 200 km), ktorú doslova objavoval – vtedy ešte na Slovensku nepoznanú; a pripravuje na nej pešie púte ako duchovnú obnovu v sprievode vhodného kňaza pre ľudí, ktorí to potrebujú, ale komerčné „púte“ ich neoslovujú. A keďže aj jej časť Gubbio – Assisi (ca. 52 km, nazývanú Františkovou trasou pokoja) prešiel niekoľkokrát, vyzná sa na nej veľmi dobre.
Po Petrovom návrate z Compostely v ňom silno dozrievalo presvedčenie, že by bolo dobré označiť „svätojakubskú cestu“ aj na Slovensku. A tak na jar roku 2012 založil projekt, ktorý sa podarilo zrealizovať a o ktorom si môžeme prečítať aj na www.caminodesantiago.sk Pre pútnikov vytvoril aj nádherný slovenský Credencial (preukaz svätojakubského pútnika), uznaný v samotnej Compostele. Svätojakubská cesta totiž predtým končila v Rakúsku, neďaleko Bratislavy a už aj Česi mali svoje trasy. Prvým otvoreným slovenským úsekom sa stal úsek Košice – Levoča a dnes už trasa prechádza celým Slovenskom a pripája sa na rakúsku za Bratislavou.
Kto raz začne putovať, už mu to nedá spávať. Aj preto Peter sníva o ďalších pútnických trasách: pokračovanie Via di Francesco z Assisi do Ríma (Via di Roma), alebo južný variant do Greccia, či cesta sv. Benedikta, sv. Michala Archanjela a tiež škandinávska cesta sv. Olafa. Ale chce to čas. Až keď pocíti to správne volanie vykročiť na púť. Náš organizátor púte sa podelil aj so svojím vnímaním putovania. „Mnohí ľudia objavujú krásu putovania, ale v ostatnom období môžeme vidieť aj to, čo nazývam ‚pútnickým konzumom‘ – ukázať, že niečo zvládnem a pochváliť sa tým. Alebo byť putovaním tak emocionálne pohltený, že chcem stále viac a viac, lebo to bolo úžasné.
Hltať púť za púťou, snáď každý rok aj niekoľko…To nie je podstata putovania, ale už len jeho akási karikatúra. Je potrebné vidieť zásadný rozdiel medzi turistikou a púťou, aj keby sme išli tou istou trasou. Rozdiel je v cieli a motíve putovania. Pri púti ide aj o to, že sa nevraciame tou istou trasou (ani v prenesenom zmysle slova). Každé miesto, akokoľvek nádherné, sa učíme v srdci opúšťať a ísť ďalej v ústrety tomu nepoznanému (dokonca tomu s veľkým N). Kráčame aj napriek útrapám a väčšinou je to spirituálne ladené. Je tu ten vnútorný spirituálny rozmer putovania a toto zvnútornenie je na ceste s nami stále. Na púti sa cesta stáva akýmsi intenzívnym zhutnením, obrazom či paralelou samotného života človeka a pútnik, vnímajúc tieto podoby a svoje vnútro, s tým počas putovania pracuje a prenecháva Bohu priestor uzdravovať, premieňať, učiť, nechať pútnika pochopiť… A po návrate tak cesta pokračuje ďalej.“
MODLITBA PÁPEŽA LEVA XIV. PRE MIMORIADNY JUBILEJNÝ ROK SV. FRANTIŠKA (10. 1. 2026 – 10. 1. 2027)
Svätý František, náš brat, ty, ktorý si pred osemsto rokmi išiel v ústrety smrti ako zmierený človek, pros za nás Pána. Ty si v Ukrižovanom zo San Damiano spoznal pravý pokoj, nauč nás hľadať v ňom zdroj každého zmierenia, ktoré búra všetky múry. Ty, ktorý si bez zbraní prekročil vojnové línie a nepochopenie, daj nám odvahu budovať mosty tam, kde svet stavia hranice. V tejto dobe sužovanej konfliktmi a rozdeleniami pros za nás, aby sme sa stali tvorcami pokoja: odzbrojenými a odzbrojujúcimi svedkami pokoja, ktorý prichádza od Krista. Amen.
