Niekedy sme unavení, aj keď sme celý deň fyzicky takmer nič nerobili. Naša hlava môže byť neustále zamestnaná tým, čo treba vybaviť, na čo nesmieme zabudnúť a čo bude potrebné urobiť zajtra. Tento neviditeľný druh práce sa označuje ako mentálna záťaž alebo mental load.
KEĎ HLAVA STÁLE PRACUJE
Je večer a konečne si sadneme. Práca je za nami, deti spia, domácnosť je aspoň približne uprataná. Na prvý pohľad máme všetko, čo potrebujeme na oddych. Lenže v hlave nám stále beží zoznam. Zajtra treba zavolať lekárovi. Nezabudnúť kúpiť prací prostriedok. S deťmi musíme vymyslieť masky na karneval. Mama spomínala, že potrebuje niečo vybaviť. Čo budeme variť a čo nám chýba v chladničke?
Každá z týchto vecí je sama osebe maličkosť. Problém vzniká vtedy, keď sa ich nazbiera veľa a človek ich musí neustále držať v pamäti. Práve na tento fenomén sa v posledných rokoch čoraz viac zameriava aj psychologický a sociologický výskum. Nejde pritom iba o otázku, kto umyje riad alebo kto povysáva. Vedci si začali všímať aj menej viditeľnú časť každodennej práce, teda kto myslí na to, čo treba urobiť, kto si všimne, že sa niečo míňa, kto plánuje, organizuje, rozhoduje a dohliada na to, aby veci fungovali.
AKO SI DELÍTE DOMÁCE PRÁCE?
Mentálna záťaž je v podstate neviditeľná organizačná práca, ktorú robíme vo svojej hlave. Zahŕňa premýšľanie o povinnostiach, plánovanie, rozhodovanie, pamätanie si termínov, predvídanie potrieb ostatných a kontrolovanie, či sa veci naozaj vybavili. Nie je to teda to isté ako samotná domáca práca. Predstavme si napríklad rodinu, ktorá potrebuje nakúpiť. Jeden človek môže ísť do obchodu, zaplatiť a priniesť tašky domov. Ešte predtým však niekto musí vedieť, čo doma chýba, pozrieť do chladničky, spomenúť si, že cez víkend príde návšteva, premyslieť, čo bude potrebné na varenie, vymyslieť menu na celý týždeň, vytvoriť zoznam a rozhodnúť, kedy sa pôjde nakúpiť. Ak sa niečo zabudne, často je to opäť ten istý človek, kto si to neskôr všimne. Fyzická úloha teda môže byť rozdelená pomerne spravodlivo, zatiaľ čo zodpovednosť za celé jej naplánovanie zostáva na jednom človeku.
ZNÍŽENIE MENTÁLNEJ ZÁŤAŽE
Začnime obyčajným perom a papierom, na ktorý si napíšeme všetky povinnosti, ktoré nám napadnú. Keď je úloha zaznamenaná, nemusíme si ju držať v hlave. Pomáha tiež rozlišovať medzi tým, čo je skutočne potrebné urobiť dnes, a tým, čo by bolo síce dobré urobiť, ale pokojne to môže počkať. Veľkú časť vyčerpania totiž nemusí spôsobovať samotné množstvo práce, ale pocit, že všetko je naliehavé. Nie je. Niektoré veci môžu zostať na zajtra. Niektoré môžu byť urobené jednoduchšie a niektoré nemusia byť urobené vôbec.
Našu myseľ zaťažuje plánovanie, organizovanie, ale aj časté rozhodovanie. Nemusíme každý večer vymýšľať úplne nové jedlo, každý týždeň nanovo premýšľať, kedy pôjdeme na nákup alebo si zakaždým spomínať na opakujúce sa platby. Pravidelnosť a rutina môžu znieť trochu nudne, ale šetria množstvo energie.
V rodine často vznikne situácia, keď jeden človek všetko organizuje a ostatní čakajú na pokyny. Potom síce môžu ostatní jednotlivé úlohy vykonávať, ale zodpovednosť za ich plánovanie stále zostáva na prvom človeku. Väčšia úľava nastáva vtedy, keď niekomu odovzdáme celú zodpovednosť. Nie „povedz mi, čo mám kúpiť“, ale „odteraz mám na starosti nákupy“. Možno sme si zvykli považovať neustálu starostlivosť za samozrejmosť. Keď niekto vie, kde čo je, kedy má kto lekára, čo treba kúpiť a komu treba zavolať, môže to vyzerať, akoby sa nič zvláštne nedialo. Práve táto neviditeľnosť však môže spôsobiť, že si mentálnu záťaž ani neuvedomíme, kým nezačneme byť vyčerpaní. Oddych totiž nie je iba čas, keď nič fyzicky nerobíme. Skutočný oddych prichádza vtedy, keď nemusíme nič kontrolovať, na nič myslieť a na nič dohliadať. Keď vieme, že niečo zariadi niekto iný. Keď môžeme na chvíľu odložiť zoznam povinností a nemusíme mať pocit, že ak prestaneme myslieť, niečo sa pokazí.
Zuzana Klučárová, psychologička
