V posledných rokoch sa o poruche pozornosti s hyperaktivitou (ADHD) hovorí čoraz častejšie. Na sociálnych sieťach pribúdajú videá o neurodiverzite, mnohí sa v popisoch symptómov nachádzajú a začínajú sa pýtať: „Nemám aj ja ADHD?“
Žijeme v rýchlej dobe, ktorá nám nepretržite servíruje nové upozornenia, tisíce podnetov a zdanlivo nás núti k multitaskingu. Zhodneme sa v tom, že naša myseľ je zahltená, ale ADHD ako diagnóza nie je len nepozornosť a roztržitosť. Ide o neurovývinovú poruchu v spôsobe, akým človek spracúva informácie, podnety a emócie.
AKO SA ADHD PREJAVUJE V DOSPELOSTI
Dospelí ľudia s ADHD nemusia prejavovať svoju hyperaktivitu ako deti, pretože sa postupne naučia, čo nie je v spoločnosti žiaduce. Ostáva im však silný vnútorný nepokoj, myšlienkový chaos, rýchle prepínanie pozornosti a neschopnosť dlhodobo udržať záujem o jednu vec. V každodennom živote sa to môže prejaviť ako zabudnuté termíny, rozpracované projekty, ťažkosti s organizáciou dňa, neporiadok v e-mailoch, oneskorené odpovede, či neustále meškanie. Môže to viesť k pocitom viny, nízkej sebaúcte či dokonca k vyhoreniu. Zaujímavé je, že mnohí z týchto ľudí sú kreatívni, intuitívni, empatickí a dokážu byť v určitých oblastiach mimoriadne sústredení – keď ich niečo naozaj nadchne, dokážu pri tom stráviť hodiny a nevnímať svet okolo.
MODERNÉ TECHNOLÓGIE A „ADHD SPOLOČNOSŤ“
Svet, v ktorom žijeme, zhoršuje našu schopnosť sústrediť sa, a to aj u tých, ktorí ADHD nemajú. Každé pípnutie mobilu, každé upozornenie na sociálnych sieťach, každé rýchle video či správa v messengeri aktivujú v mozgu dopamínový systém – rovnaký, aký sa spája s odmenou. Krátke, rýchle, pestrofarebné podnety nás nútia neustále presúvať pozornosť a znižujú našu toleranciu na nudu. Výsledkom je tzv. digitálna rozptýlenosť, kvôli ktorej nevieme čítať dlhé texty, nedokážeme chvíľu sedieť v tichu, ideme vyvesiť bielizeň a zrazu sa ocitneme v kuchyni a nevieme si spomenúť, čo sme chceli urobiť. V mnohom tak napodobňujeme správanie človeka s ADHD, aj keď ide o civilizačný jav, nie o diagnózu.
NÁVRAT K POZORNOSTI
Dobrou správou je, že schopnosť sústredenia sa dá obnoviť. Pomaly, vedome, s trpezlivosťou. Prvým krokom je všímavosť (mindfulness), ktorá nás učí vnímať prítomný okamih bez hodnotenia. Môže to byť aj jednoduchá modlitba, pozorovanie prírody alebo pár minút hlbokého dýchania, ktoré spomalí naše vnútorné tempo. Druhým krokom je digitálna disciplína – obmedziť notifikácie, nastaviť si „tichý režim“, nebrať telefón k raňajkám ani do postele. Znie to banálne, ale ide o reálnu formu sebazaprenia v prospech vnútornej slobody. Tretím krokom je budovanie štruktúry a rytmu v bežných dňoch. Je skvelé mať denný program, jasne určený čas na prácu aj odpočinok. Tento rytmus obnovuje nielen duševnú, ale aj duchovnú rovnováhu.
Žijeme v čase, ktorý skúša hranice našej pozornosti. Ak sa nám podarí nájsť rovnováhu medzi aktivitou a odpočinkom, medzi technológiou a tichom, medzi „byť“ a „konať“, vrátime sa k plnohodnotnému prežívaniu prítomnosti.
Zuzana Klučárová, psychologička
