Niektoré zážitky v nás zanechajú stopu, aj keď si myslíme, že sme ich dávno prekonali. Pamätá si ich naše telo – nie ako príbeh v mysli, ale v napätí, držaní tela, spôsobe dýchania. Lekár, psychoterapeut a spisovateľ Gábor Maté hovorí, že „telo nesie príbehy, ktoré myseľ nestihla rozprávať“. To, čo sme nedokázali prežiť alebo pomenovať, sa tak neraz uloží do fyzických reakcií, bolesti či únavy.
KEĎ SA TRAUMA USÍDLI V TELE
V psychológii dnes chápeme traumu nie iba ako dramatickú udalosť, ale aj ako skúsenosť, pri ktorej sme zostali vnútorne osamotení so svojím prežitkom. Dieťa, ktoré sa naučilo potláčať plač, aby si zaslúžilo prijatie, si neskôr odnáša vzorec – necítiť, aby mohlo prežiť. Tento vzorec sa však časom môže prejaviť ako napätie, znížená vitalita či chronická ostražitosť. Trauma môže vzniknúť kvôli náročnej situácii, ktorú človek prežil a niekedy má traumu aj z toho, čo v živote nikdy zažiť nemohol, dôležité je, že na to v tej chvíli ostal sám. Telo v takých chvíľach preberá úlohu ochrancu: stiahne svaly, spomalí dych, potlačí emocionálne prežívanie, aby sme vydržali, prežili. No ak v tomto režime zotrváme príliš dlho, začne nám chýbať plnosť života – schopnosť cítiť radosť, spojenie s inými ľuďmi či ľahkosť bytia.
AKO K NÁM HOVORIA EMÓCIE
Každý z nás intuitívne vie, že telo a psychika sú prepojené. Hovoríme, že máme „niečo na srdci“, že nám „leží niečo v žalúdku“. Potlačené emócie – hnev, smútok, strach – sa do tela zapisujú ako svalové napätie či vnútorné zovretie. Nie preto, že by sme si ich „vsugerovali“, ale preto, že každá emócia má aj telesný korelát: hnev je energia v pohybe, smútok stiahnutie, strach povzbudzuje svaly k úteku alebo obrane. Ak si ich nedovolíme precítiť alebo vyjadriť, zostanú v tele ako nedokončené úlohy, ktoré si žiadajú pozornosť. Telo sa tak stáva zrkadlom nášho vnútorného života – neraz skôr, než si ho sami uvedomíme. Keď nás zrazu bolí chrbát, cítime tlak na hrudi alebo klesajúcu energiu bez zjavných dôvodov, môže ísť o signál nespracovaných emócií.
UZDRAVUJÚCE NAČÚVANIE TELU
Podľa Gábora Matého sa cesta uzdravenia nezačína bojom, ale spomalením a záujmom. Opakom traumy nie je bezstarostnosť, ale prítomnosť – schopnosť byť sám so sebou v tele, so svojimi pocitmi, aj keď sú nepríjemné. Prvým krokom je všimnúť si, čo cítime a kde to cítime. Bez hodnotenia, bez nutnosti to okamžite meniť. Takto dávame telu signál, že sme bezpečne prítomní a už nie sme v ohrození. Pomáha aj pohyb, vedomé dýchanie, tanec či chôdza. Telo potrebuje priestor, aby mohlo „dopovedať“ to, čo kedysi nemohlo. Niektorí ľudia objavia uvoľnenie cez rozhovor, iní cez tvorbu, modlitbu či ticho v prírode. Každý spôsob, ktorý podporuje spojenie so sebou, otvára dvere k postupnému uvoľňovaniu napätia.
Zuzana Klučárová, psychologička
