Rehoľníčka – benediktínka, zakladateľka kláštora, kazateľka, vizionárka, maliarka, hudobníčka, kozmologička, poetka, dramaturgička, filozofka, radkyňa pápežov a biskupov, rytierov a kráľov, považovaná za prvú nemeckú prírodovedkyňu a lekárku.
Pri príležitosti 800. výročia jej narodenia ju pápež Pavol VI. nazval „prorokyňou Nemecka“, kým Benedikt XVI. o nej povedal, že je „dôležitou ženskou postavou 12. storočia“, ponúkla svoj významný príspevok k rastu Cirkvi vo svojej dobe, využijúc dary, ktoré dostala od Boha. Prejavila sa ako žena živej inteligencie s hlbokou citlivosťou a uznávanou duchovnou autoritou.
Hildegarda sa narodila v roku 1098 v šľachtickej rodine v západnom Nemecku. Už od detstva prejavovala svoje nadanie, ale mala chatrné zdravie. Keď mala osem rokov, rodičia ju zverili do výchovy učiteľke Judite zo Spanheimu, ktorá žila v klauzúre v benediktínskom Kláštore svätého Dizibóda, bola totiž posledná z desiatich súrodencov a ako desiate dieťa v stredoveku bola „desiatkom“ pre Cirkev. Jutta (Judita), svätá žena, ktorej zverili starostlivosť o Hildegardu, bola inteligentná a vzdelaná. Hildegarda pod jej vedením spoznávala Písmo a benediktínsku regulu a obľúbila si ich.
Pravdepodobne sa už v ranom veku naučila hrať na žaltár, istý druh harfy, poznávala rastlinnú medicínu, začala maľovať a venovať sa záhradníctvu. Hildegardu po Juttinej smrti v roku 1136 spolusestry jednohlasne zvolili za predstavenú komunity. Keď sa spoločenstvo rozrástlo, založila nový ženský kláštor pri Bingene s veľmi moderným vodovodným systémom. Tu prežila celý zvyšok svojho života. Hildegarda zomrela nad ránom 17. septembra 1179 vo veku osemdesiatjeden rokov.
Hildegarda vedela prehovoriť tam, kde to bolo potrebné. Jej kázne zazneli v katedrálach, na námestiach, ale aj v kláštoroch, kázala proti úpadku spoločnosti, najmä duchovenstva. Stredobodom teologického myslenia svätej Hildegardy je stvorenie, ktoré je vždy spojené so svojím Stvoriteľom, ktorý vo svojej nekonečnej láske postavil človeka do stredu stvorenia.
Snáď žiadna iná stredoveká skladateľka nezaujala záujem širokého publika, učencov a veriacich tak ako Hildegarda z Bingenu. Je zďaleka najznámejšou skladateľkou chorálov. Tie sú zahrnuté v diele Symphonia harmoniae celestium revelationum; 77 básní tvorí ucelený liturgický cyklus pre špecifické cirkevné sviatky.
Pre Hildegardu bola hudba konečným spôsobom komunikácie a tým, ktorý sa najviac podobal hlasom anjelov a Adamovmu hlasu pred pádom. V diele Causae et curae píše: „Pred svojím priestupkom Adam poznal anjelský spev a každý druh hudby a mal hlas, ktorý znel ako hlas monochordu.“ Ľudia si napriek svojmu vyhnanstvu stále uchovávajú stopy stratenej harmónie vo svojich dušiach a keď počujú hudbu, dokážu si spomenúť na rajský stav: „Hoci sa pôvodná dokonalosť stratila, počúvanie pozemskej hudby umožňuje ľuďom spomenúť si na ich predchádzajúci stav a funguje ako morálna sila, ktorá im pomáha v ich pokračujúcom morálnom hľadaní. Ale aj ľudská duša má v sebe harmóniu a je ako symfónia. V dôsledku toho, keď človek počuje symfóniu, mnohokrát narieka, pretože si spomína, že bol poslaný zo svojej vlasti do exilu.“
Okrem osobitnej sily hudby ako komunikačného média Hildegarda v dnes už slávnom liste prelátom v Mainzi uznala aj vzťah medzi slovami a melódiou ako jej vyučovaciu funkciu:
„Takto, ako sme už povedali, formou a kvalitou nástrojov, tak aj významom slov, ktoré ich sprevádzajú, môžu byť tí, ktorí počúvajú, poučení o vnútorných veciach…“
Pre Hildegardu sa hudba týči takmer na úroveň sviatosti, ktorá nasmeruje dokonalosť božskej milosti z nebeských chórov dole k nám, kde odrážame symfóniu v požehnanej radosti piesne. Vidí úzke spojenie medzi spievaním „Božieho diela“ ako súčasti mníšskeho života podľa Reguly sv. Benedikta a večným, no dynamickým „Božím dielom“ stvorenia, udržiavania a zdokonaľovania sveta.
Všeobecne sa predpokladá, že väčšina jej skladieb pochádza z obdobia okolo rokov 1140 – 1160. Každá z nich bola napísaná pre konkrétne dni a oslavy v cirkevnom kalendári. Viac ako polovica Hildegardiných skladieb sú antifóny. V III. časti symfónie venovanej Duchu svätému od V. Hildegardy (Symfónia harmónie nebeských zjavení) je krásna antifóna o láske, ktorá nám v Pôstnom období môže pomôcť, k hlbšiemu pochopeniu utrpenia.
Caritas abundat in omnia
Láska (Milosrdenstvo)
prekvitá vo všetkom, vznešená od najhlbších priepastí až nad hviezdy, a najmilujúcejšia ku všetkému, pretože najvyššiemu Kráľovi dala bozk pokoja.
Peter Lazor
