Narodila sa 2. februára 1985 v New Jersey. Jej mama (fotografka) väčšinu svojho života strávila na cestách mimo domova. Vychovávali ju starí rodičia. Stará mama bola poľská imigrantka.

Jej hudobné začiatky neboli výnimočné. V 9. rokoch začala chodiť na hodiny klavíra ako mnoho mladých ľudí. Avšak už od 16. rokov koncertovala v piatky a soboty v baroch vo Philadelphii. Repertoár si vyberala sama a zaberal širokú škálu autorov a štýlov.  V 17. rokoch sa jej hudobný rast prerušil. Počas bicyklovania mala ťažkú nehodu. Narazilo do nej auto. Melody utrpela vážne zranenia hlavy, chrbtice a panvu mala zlomenú na dvoch miestach. Stratila krátkodobú aj dlhodobú pamäť. Musela sa naučiť všetky základné činnosti.  18 mesiacov bola pripútaná na lôžko. Lekári jej povedali, že už nikdy nebude chodiť a nie to ešte spievať.

V liečbe jej na odporúčanie neurológa najviac pomohla hudba. Kvôli precitlivenosti na silné zvuky si zvolila jemnejšiu, tichšiu hudbu. S počiatku len počúvala bossa novu a iné hudobné štýly, ktoré sa používajú pri  muzikoterapii.  Neskôr si začala melódie len hmkať. Ešte počas pobytu v nemocnici, keďže nemohla sedieť a hrať na obľúbenom klavíri, sa po ležiačky začala učiť hrať na gitaru. Bola to vlastne fyzioterapia prstov. Spev v rámci terapie bol učením hovoriť – tvoriť slová.  V rozhovore pre Numero poznamenáva: „Moje telo muselo byť úplne preprogramované. Muzikoterapia bola jadrom liečebného procesu.“ Za krátky čas bola schopná skladať svoje pesničky. A skladanie jej pomáhalo cvičiť pamäť. Skladby z tohto ťažkého obdobia vyšli na jej prvom albume: Bedroom Sessions  (2005). Okrem spievania a skladania hudby sa venuje prednášaniu o pozitívnych účinkoch muzikoterapie. Svoje meno prepožičala aj muzikoterapeutickému programu v New Jersey.

Hudba jej nepomohla iba k zotaveniu, zmenila ju aj na jazzovú ženu, ktorá svojím umením prekonala zlomené telo. Postupne odložila aj paličku, ktorú môžeme  zachytiť ešte v klipe k piesni Edith Piaf – La Vie En Rose.  Prespievala ju s úžasným citom, ľahkosťou až noblesou. Citlivosť na svetlo jej však ostala.

Vydala spolu päť albumov. Absolvovala niekoľko  turné, z ktorých  vydala dvojalbum, kde so svojím zamatovým hlasom  opisuje pocity z vystúpení v starých európskych koncertných sieňach: „Keď vydám zvuk, pokračuje do nekonečna. Zvuk je vibrácia a prežíva dlho po nás. Keď kráčam po javisku vo Wiener Staatsoper, cítim kroky Chopina a Rachmaninova.“ V spomínanom rozhovore prezrádza, že keď spieva vo Viedni alebo Varšave cíti dych svojich predkov.

Na letné dni je asi najvhodnejší album Sunset in The Blue – Západ slnka v modrom, ktorý vyšiel prednedávnom, v októbri 2020. Je to zbierka lahodných jazzových piesní v brazílskom štýle v podaní Melody s veľkolepým Kráľovským filharmonickým orchestrom. Zo skladieb priam žiari teplo a slnko a svojím pokojným rytmom priam liečia uháňanú dušu.

Pre chorých, ktorých trápi telo, ešte postreh z nahrávania rozhovoru. Samozrejme, stále prichádzajú ťažké obdobia. Počas nahrávania sa jej blokuje sánka,  pri vstávaní jej praská v bokoch: „Dlho som nenávidela svoje telo, pretože mi spôsobovalo utrpenie. Teraz na neho pozerám ako na starý Mercedes s chromovanými nárazníkmi – stále sa pokazí, oprava je drahá, môžete ho použiť len raz týždenne, koža na sedadle praská, napriek tomu je moje.“

Zdroj: numero.com, artmagazin.eu, skjazz.sk, brisbanetimes.com

O autorovi

Peter Lazor

Peter Lazor

Fotograf časopisu Pokoj a dobro.