Detstvo a dospievanie prežila v obci Malý Slavkov, kde navštevovala aj prvý stupeň základnej (ľudovej) školy. Následne pokračovala v Kežmarku na Pedagogickej škole, kde úspešne zmaturovala. Prvé a jediné učiteľské pôsobisko bola Základná škola v Markušovciach, kde odpracovala 44 rokov. Anna Michalíková.
Na osemročnú strednú školu v Markušovciach nastúpila v auguste 1958. Riaditeľ školy Anton Fischer jej určil úväzok vyučovať slovenský jazyk v šiestej triede. Pre ôsme ročníky nebola kvalifikovaná, preto sa rozhodla študovať diaľkovo slovenský jazyk/ruský jazyk/občiansku výchovu v Košiciach. Štúdium úspešne ukončila v Prešove na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika (1962 – 1965).
Náročný prvý školský rok
Školský rok 1958/59 bol otvorený pred vtedajšou budovou osemročnej strednej školy (dnes zdravotné stredisko). Škola vtedy sídlila v šiestich budovách, ktoré poskytovali žiakom vzdelanie. Ročníky 6. – 8. v osemročnej strednej škole a u Demuta 6. B, v markušovskom hrade 5. ročník a Na brehu, na Karoľovci 1. – 4. ročník.
Bola jednou z tých, ktorí sťahovali učebné pomôcky, lavice, stoličky so žiakmi zo starých priestorov do novej školy. S nadšením začínajúceho učiteľa si na to spomína takto: „Nová budova školy sa so svojou krásou, novosťou, veľkosťou vypínala na návrší uprostred historického jadra obce. V tomto čase bola jednou z najkrajších a najmodernejších škôl v okrese. Podľa kroniky školy bola slávnostne otvorená 28. októbra 1958.“
Markušovská škola
Bola to obvodová škola, z okolitých obcí ju navštevovali žiaci od šiesteho (neskôr od piateho) ročníka z Odorína, Danišoviec, Matejoviec, Oľša, Chraste nad Hornádom a Vítkoviec.
Na vtedajších žiakov si veľmi rada spomína: „Žiaci mali záujem o vzdelanie. Svojou svedomitou pracovitosťou, skromnosťou, usilovnosťou a zodpovednosťou zvládali úlohy podľa učebných osnov. Osobitne som venovala pozornosť talentovaným žiakom v prednese poézie a prózy, olympiády ruského jazyka.“
Na súťažiach dosahovali jej žiaci veľmi pekné výsledky. Je veľmi hrdá na to, že mnohí z nich sa stali veľmi úspešnými vo svojich povolaniach na Slovensku, ale aj v zahraničí. Niektorí sa stali významnými lekármi, učiteľmi, podnikateľmi, ba niektorí kňazmi. Popri vyučovacom procese pracovala aj v mimoškolskej činnosti – niekoľko rokov viedla obecnú knižnicu, rozhlasový či turistický krúžok, bola hospodárom osvety, kronikárkou miestneho zväzu Červeného kríža.
Učiteľské začiatky
Pani Michalíková hodnotí toto obdobie ako čas, kedy základnými vlastnosťami učiteľského kolektívu bola družnosť, vzájomná pomoc, úcta, ochota, porozumenie, tvorivosť, pracovitosť, novátorstvo. No najkrajšie a priam poeticky si spomína na svoje učiteľské začiatky pri objavovaní svojho prvého učiteľského pôsobiska – Markušoviec: „Markušovce, obec ležiaca v Hornádskej kotline, v nádhernom prostredí, sú obklopené krásnou prírodnou scenériou: Slovenské rudohorie, Miškova tureň, Stošky, Hôrky, Markušovská hora, Markušovský skalný hríb – priestory, ktoré som spoznávala s členmi turistického krúžku, ktorý som hneď v prvý rok pôsobenia v obci viedla. V roku 1959 to boli žiaci 8. ročníka, ktorí získali v krajskom kole 1.miesto a zabezpečili si účasť na Celoštátnom zraze mladých turistov v Prahe.“
V roku 1991 bola zvolená za zástupkyňu riaditeľa školy a v roku 1998 odišla do dôchodku. Ako dôchodkyňa ešte štyri roky vypomáhala výučbou slovenského jazyka.
Jej učiteľské motto má tri motívy
1.Rozsievať posolstvo zo srdca. 2. Dôsledná práca. 3. Bez disciplíny niet úspechu.
„Počas celého svojho dlhého učiteľského pôsobenia na jednej škole som sa usilovala vštepovať svojim žiakom úctu, lásku k materinskému jazyku, poznávať krásu a bohatstvo jazyka, rozvíjať a upevňovať poznatky v jazykovej, slohovej a literárnej zložke slovenského jazyka. Ako triedna učiteľka som pestovala úctu a vzťah k starším ľuďom a nabádala k pozdravu pri stretnutí aj tým, ktorých nepoznáme.“
„Celý svoj život som venovala deťom a mládeži, pestovala som lásku k rodine, starším ľuďom, k prírode, k dedine a k medziľudským vzťahom. Svojich žiakov som viedla tak, aby dobre obstáli vo svojich povolaniach, aby vo voľných chvíľach nielen v mladosti, ale aj v dospelosti našli si čas na čítanie kníh. Som veľmi rada, že som ovplyvnila niektoré moje žiačky pri výbere ich budúceho povolania a to, že sa tiež stali učiteľkami slovenského jazyka.“
Osobný život a rodinné zázemie
V roku 1963 sa vydala. S manželom Františkom sa spoznali v knižnici. Veľmi rád čítal a knižnicu často navštevoval. Bývali v Oľši a v roku 1971 začali stavať dom v Markušovciach. Spolu vychovali tri deti, dnes má 4 vnučky, 5 vnukov, 1 pravnučku a 1 pravnuka. O svojich záľubách hovorí takto: „Už ako študentka na pedagogickej škole som bola členkou speváckeho krúžku a ako učiteľka som päť rokov bola členkou Učiteľského speváckeho zboru v Spišskej Novej Vsi. Voľné chvíle som venovala rodine, opravám diktátov a slohových prác, ručným prácam, domácnosti, záhrade.“ Veľkú podporu mala u manžela Františka.
Ocenenia
Pani Michalíková získala niekoľko ocenení: v roku 1974, pri 40. výročí školy, pri 50. roku životného jubilea za dosiahnuté úspechy, pri 50. výročí otvorenia novej školskej budovy – cena starostu obce, ako spoluautorka vydania Pamätnice školy pri 60. výročí školy.
Spomienky 82-ročnej pani učiteľky
Azda každý z nás má najkrajšie spomienky na detstvo. Aj pani Anna. Hoci bolo u nich doma stále veľa fyzickej práce, rada si našla čas na učenie aj na modlitbu. Od detstva bola ctiteľkou Božského Srdca a od svojich 14. rokov členkou v ružencovom bratstve. Rovnako teraz ako dôchodkyňa má svoj denný režim, ktorý rámcujú rozličné modlitby, ale najviac modlitby posvätného ruženca a pobožnosť k sv. Jozefovi (Zbožný spolok prechodu sv. Jozefa do večnosti). Medzi svoje mimoriadne zážitky radí stretnutie s kardinálom Tomkom, ktoré opísala aj v našom časopise (Pokoj a dobro, 2022, ročník 24-3). Hoci od autonehody v roku 2019 obom manželom Michalíkovcom sily slabli a v roku 2021 odišiel pán František do večnosti, stále venuje veľa času rodine, číta svojim vnúčatám a spomína…
Tento rozhovor vznikol aj ako poďakovanie pani Michalíkovej od členov redakčnej rady časopisu Pokoj a dobro za to, že nás (na)učila láske k slovenskému jazyku.
Monika Hodnická, Adriana Lazorová
