Mikuláš sa narodil v roku 1245 v San Angelo v Taliansku v kraji Ancona. Rodičia boli majetní a zbožní mešťania. Trápila ich však jedna bolesť – nemali deti. Vrúcne sa modlili, vykonali si púť k hrobu sv. Mikuláša do mesta Bari. Po čase ich Pán Boh vyslyšal a manželom sa narodil syn, ktorému dali meno Mikuláš. V deň jeho narodenia sa mala objaviť na oblohe kométa, preto býva Mikuláš vyobrazený so žiariacou hviezdou na prsiach alebo pri hlave. Mikuláš sa rád modlieval. Keď mu matka ako sedemročnému rozprávala o jeho patrónovi sv. Mikulášovi, začal sa modliť ešte viac, dokonca sa postil o chlebe a vode. Mal rád chudobných, rozdal im všetko, čo mal. Veľa čítal duchovné knihy. V škole bol veľmi nadaný a usilovný. Keď si ho všimol biskup, ponúkol mu – podľa vtedajšieho zvyku – miesto kanonika.
Po čase prišiel do mesta kázať pustovník z rehole bosých augustiniánov. Mikuláša jeho horlivé kázne nadchli. Zanechal miesto kanonika a vstúpil do tolentínskeho kláštora bosých augustiniánov. Mal vtedy štrnásť rokov. V kláštore žil veľmi prísne. Zapieral sa, jedával veľmi málo, vykonával najťažšie práce. Sám prior mu kázal, aby sa v prejavoch pôstu miernil. Keď mal Mikuláš osemnásť rokov, zložil prvé sľuby. Ďalej študoval a o niekoľko rokov neskôr, v roku 1269, bol vysvätený za kňaza. Aj potom pokračoval v prísnom živote. Často strávil aj celú noc v modlitbe. Provinciál ho z času na čas prekladal do iných kláštorov, aby svojím príkladom povzbudil aj ostatných mníchov k horlivému životu. To však ešte viac oslabovalo Mikuláša. V roku 1275 sa definitívne usadil v Tolentíne a tam pôsobil tridsať rokov. Kázal, robil pokánie, napomínal, rozdával almužnu. Jeho kázne boli známe svojou jednoduchosťou, no zároveň silou a mnohých priťahovali späť k viere. Zomrel 10. septembra 1305. Pochovali ho v Tolentíne v kláštornom kostole. V roku 1345 boli jeho pozostatky vykopané a telo nájdené neporušené. Jeho telo bolo verejne vystavené a rozhodlo sa, že jeho ruky budú amputované, aby slúžili ako relikvie. Hovorí sa, že v momente amputácie svätcove ruky silno krvácali, akoby boli oddelené od živého človeka. Sto rokov po tejto udalosti sa stal ďalší zázrak s jeho pozostatkami: relikviáre s jeho rukami boli otvorené a zistilo sa, že sú v perfektnom stave a stále je v nich krv. Za svätého bol vyhlásený roku 1446 pápežom Eugenom IV.
Svätému Mikulášovi z Tolentína sa pripisuje viac ako 300 zázrakov, a to počas jeho života aj posmrtne. Hovorí sa, že vykonal nespočetné množstvo uzdravení, nakŕmil hladných a dokonca kriesil mŕtvych. Keď to urobil z Božej milosti, požiadal tých, ktorí boli jeho svedkami, aby si to nechali pre seba a nehovorili o tom: „Vďaka Bohu, nie mne,“ povedal.
Bol obzvlášť známy svojou intenzívnou oddanosťou dušiam v očistci. Mikuláš vedel, že tí, ktorí zomrú bez očistenia svojich hriechov, nemôžu vstúpiť do neba, a preto potrebujú pomoc a solidaritu tých, ktorí sa za nich ešte môžu modliť a prihovárať v tomto živote. Malo to byť akési jeho poslanie: zachrániť duše z očistca. Nie je náhodou, ho ľudia po jeho smrti začali nazývať „patrónom svätých duší“ alebo „ochrancom duší v očistci“. Podľa legendy spal Mikuláš jednu noc vo svojej cele, keď počul hlas jedného zo svojich nedávno zosnulých spolubratov. Brat Mikulášovi povedal, že je v očistci, a požiadal ho, aby slávil Eucharistiu za neho a ostatné duše, ktoré tam boli, aby ich milosrdenstvo Krista oslobodilo. Po tom, čo Mikuláš slúžil omšu sedem dní na tento účel, brat k nemu opäť prehovoril, tentoraz mu poďakoval a uistil ho, že mnohé duše, vrátane jeho vlastnej, sú teraz s Bohom.
Svätý Mikuláš z Tolentína musel znášať bolesť a ťažkosti. Mních trpel silnými bolesťami brucha niekoľko rokov. Jedného dňa, keď bol vážne chorý, sa mu zjavila Panna Mária a povedala mu, aby si vzal kúsok chleba, namočil ho vo vode a zjedol, a že ak to bude poslušne robiť, vyzdravie. Boh uzdravil svätého Mikuláša vďaka zásahu Panny Márie. Na základe týchto skúseností začal svätec žehnať kúsky chleba a dávať ich chorým. Vďaka tomuto jednoduchému gestu sa mnohí uzdravili. Dodnes sa veriacim, najmä chorým a trpiacim, rozdávajú na sviatok svätého Mikuláša (10. septembra) malé, požehnané bochníky, známe ako „mikulášsky chlieb“, ako symbol jeho súcitu a pripomienka jeho starostlivosti o núdznych.
Sv. Jordán Saský o ňom hovorí: „Pre smutných bol radosťou, pokojom pre rozdelených, odpočinkom pre unavených, pomocou pre chudobných, väzňov a chorých. Prežíval veľký súcit s hriešnikmi, modlil sa, postil, slúžil omše a plakal pred Bohom pre mnohých, ktorých spovedal, aby boli vyslobodení z temnôt hriechu.“
BARBORA ZAREMSKÁ |
MODLITBA K SV. MIKULÁŠOVI Z TOLENTÍNA
Bože, ktorý si posilnil svätého Mi – kuláša z Tolentína svojou milosťou, aby vytrval v živote modlitby, pôstu a neúnavnej služby, daj nám silu nasledovať jeho príklad v našom každodennom živote. Pomôž nám byť pozornými k potrebám ľudí okolo nás a pristupovať ku každému dňu so srdcom otvoreným tvojmu vedeniu. Skrze Krista, nášho
Pána.
Amen.
