Janko Silan
Tys’ pole nedozierne, ja som pšenica, čo sviežo zelená sa. Čo zo zŕn zasiatych raz vzíde, chce Tvoju slávu hlásať a Tvoje meno skryté. Tys’ moje pole, ja som Tvoja pšenica. Ešte ma vzrastodarnou miazgou opi, prv než ma Tvoji anjeli raz zviažu v snopy a poskladajú v kríž. Dnes ešte nám je ľahko obom zmieriť sa, kým najsilnejší vietor nezafúkol, by odvial kúkoľ. Ale čo potom, po žatve, keď vyjde dennica a ty aj čierne zrná uvidíš? Jak naplní sa aspoň jedna merica zŕn zdravých, zlatých pšeničných?
(Výber: Barbora Chovancová)
