Celé biblické posolstvo nám hovorí, že Boh sa dáva človeku poznať, čím s ním chce vstúpiť do hlbokého vzťahu. Aj keď človek mnohokrát zaujal odmietavý postoj k ponuke lásky, predsa mu v ústrety prichádza neslýchané Božie konanie: „Toto konanie nadobúda dramatickú podobu v skutočnosti, že v Ježišovi Kristovi sám Boh hľadá „stratenú ovcu“, trpiace a zblúdené ľudstvo.“
Božie áno voči človeku, sa v dejinách ľudstva ukázalo v osobe Ježiša Krista a v jeho smrti na kríži. V Ježišovi, ktorý je prítomnosťou živého Boha, sa dotýkajú Boh a človek, Boh a svet. Tým, že sa Kristus obetoval na kríži, vložil vinu celého sveta do rúk Božej lásky a rozpustil ju v nej. V trinástej kapitole Jánovho evanjelia nachádzame scénu, ako Ježiš pri poslednej večeri umýva svojim učeníkom nohy. Pápež Benedikt XVI. v jednej svojej úvahe nad Eucharistiou hovorí, že evanjelista zhrňuje v udalosti umývania nôh učeníkom takpovediac celok Ježišových slov, jeho života a smrti a ukazuje sa, čo konal a čím je. On, Pán, zostupuje z neba na túto zem. Ježiš, ktorý je pravý Boh a pravý človek a svoju „rovnosť s Bohom” neprežíva spôsobom, ktorým by triumfoval, alebo dokazoval svoju nadradenosť a doslova sa zriekol seba samého. Kristus sa vyzliekol zo seba a prijíma „prirodzenosť sluhu“, stáva sa človekom poznačeným utrpením, chudobou a smrťou. Takto si odkladá svoje šaty a stáva sa otrokom, aby mohol vykonať svoju službu umývania nôh. Ježiš sa skláňa k špinavým nohám celého ľudstva a svojou láskou ho očisťuje. Otrocká služba umývania nôh, v kontexte historickej doby, vytvárala atmosféru zdieľania pri spoločnom stole. Ježiš Kristus svojím životom a smrťou uschopňuje ľudstvo vytvárať spoločenstvo s Bohom i medzi sebou navzájom. Na inom mieste Jánovho evanjelia Ježiš hovorí, že vyšiel od Otca a vracia sa k nemu (porov. Jn 16, 28). Vychádzanie je aktom lásky, zostúpením z lásky k stvoreniu, z lásky k stratenej ovečke. Cieľom Ježišovho zostúpenia bolo prijať a pozdvihnúť celé ľudstvo, a tak priviesť všetkých ľudí domov, do Božej lásky. Benedikt XVI., poukazujúc na List Filipanom – konkrétne hymnus na Krista (porov. Flp 2, 5-11) hovorí, že Ježiš robí opačný pohyb ako prvý človek Adam, ktorý sa pokúša siahnuť po božskosti. Kristus, nový Adam, naopak zostupuje zo svojho božstva, stáva sa človekom, berie si prirodzenosť sluhu a stáva sa poslušným až na smrť na kríži. Veď práve:
„Na Kristovom kríži sa uskutočňuje spása človeka a Adamova situácia sa mení: Adam, stvorený na obraz a podobu Boha, si nárokuje byť ako Boh, a to vlastnými silami, a postaviť sa na Božie miesto. Tým stratil pôvodnú dôstojnosť, ktorá mu bola darovaná. Ježiš, naopak, hoci bol rovný Bohu, sa znížil, […] aby vykúpil Adama, ktorý žije v každom z nás a opäť daroval človeku stratenú dôstojnosť.“
Úplné poníženie Ježiš demonštruje v geste umývania nôh. Zobliekaním odevu hovorí o zoblečení božského jasu a umývaním nôh poukazuje na očistenie jeho láskou, ktorá ide až do krajnosti. Ježišova slúžiaca láska vyslobodzuje človeka z jeho pýchy a robí ho schopným zjednotenia s Bohom. V Ježišovej smrti na kríži sa: „…uskutočňuje obrátenie sa Boha proti sebe samému, v ktorom sa daruje človeku, aby ho vyzdvihol a spasil – je to láska v jej najradikálnejšej podobe.“
V darovanej láske na kríži je človek vykúpený a znovuzrodený. Pod krížom sa človek akoby narodil druhýkrát, čím sa jeho život potvrdzuje nanovo. Bohom darované áno, vztýčené na kríži, nanovo potvrdzuje existenciu človeka, s konečnou platnosťou ho oživuje a pozýva do osobného vzťahu. Božie áno dáva človeku silu prijať vlastné bytie, svoje vlastné ja. Túto skutočnosť môžeme vidieť v podstate slov: „Veď Boh tak miloval svet, že poslal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3, 16). Vyššie je uvedené, že večný život spočíva vo vzťahu s Bohom, potom Ježišova smrť na kríži nám ukazuje, „že práve kríž predstavuje najkrajnejšiu radikalizáciu bezvýhradnej lásky Boha, v ktorej sa napriek odmietaniu zo strany ľudí sám rozdáva, berie na seba ľudské „nie“ a vzťahuje ho do svojho „áno“ (porov. 2 Kor 1, 19).“ Človek sám svojou silou nikdy nenadobudne vzťah s Bohom. Cesta k Bohu sa otvára jedine v spoločenstve s Kristom. On zomrel za všetkých, a preto vytváranie vzťahu s ním, žitie pre neho, robí človeka účastným jeho bytia, bytia pre všetkých.
Aktu Ježišovho sebaobetovania zodpovedá jeho trvalé sprítomnenie v Eucharistii. Je to jeho dar, zjavujúci lásku Boha ku každému človeku. Ježiš Kristus vo sviatosti lásky dáva seba samého, čím prejavuje lásku, ktorá ženie dávať život za priateľov (porov. Jn 15, 13). V Eucharistii prichádza Pán v ústrety človeku a stáva sa spoločníkom na jeho ceste, stáva sa pre neho pokrmom, čím sýti jeho hlad po pravde a slobode. Encyklika Deus caritas est hovorí, že antický svet považoval za pravý pokrm pre človeka logos, večnú myseľ. Benedikt XVI. analogicky poukazuje na skutočný Logos, na Krista. Ježiš sa, ako láska, Božie agapé, stáva naozajstným pokrmom. Človek je vtiahnutý do aktu Ježišovej obety. Veriaci kresťan neprijíma vtelené Logos len statickým spôsobom, ale je ním včlenený do dynamiky jeho dávania sa. Eucharistia doslova vťahuje do Ježišovej obety, a tak človek zjednotený s ním je zároveň zjednotený so všetkými, ktorým sa on rovnako dáva. Kresťan prijímajúci Eucharistiu sa stáva spolu s inými prijímajúcimi jedným telom. V tejto skutočnosti sa ukazuje sociálny charakter Eucharistie.
Iba na takomto praktickom základe musí kresťan premietať Eucharistiu do konkrétneho života, pretože sa v nej Božie agapé vteľuje, aby naďalej pôsobila vo veriacich a skrze nich. Kresťan si nemôže darovanú lásku nechať len pre seba. Je pozvaný nastúpiť na cestu Ježišovej náuky o láske, ktorú človeku ukázal na svojom živote: „Kto sa bude usilovať zachrániť si život, stratí ho, a kto ho stratí, získa ho“ (Lk 17, 33). Nasledujúc Kristovu osobnú cestu, ktorá ho cez kríž priviedla k vzkrieseniu, je kresťan pozvaný vstúpiť do dynamiky pšeničného zrna. Ako hovorí pápež: „Kristus sám je Božím pšeničným zrnom, ktoré Boh zasial do zeme tohto sveta. Kristus sám je slovo večnej lásky, ktoré Boh zasial do zeme. Je pšeničným zrnom, ktoré muselo odumrieť, aby prinieslo úrodu.“ Odumieranie sebe je jadrom Kristovej obety, v ktorej je zahrnutá podstata lásky a ľudského života vo všeobecnosti.
Br. Michal Varga, kapucín
