Pri maľovaní fresiek v katedrále sv. Pavla v Londýne maliar James Thornhill v istom okamihu bol tak nadšený jednou zo svojich fresiek, že odstúpil, aby ju mohol lepšie vidieť. Neuvedomujúc si, že sa len-len že nezrútil z lešenia do prázdna pod sebou. Jeho zdesený asistent však pochopil, že upozornenie zakričaním na neho by nešťastie iba urýchlilo. Bez dlhého premýšľania teda namočil štetec do farby a šmaril ho do stredu fresky. Zhrozený majster poskočil vpred. Jeho dielo utrpelo, ale on sa zachránil.
Takto občas koná Boh s nami: otrasie našimi plánmi a našou istotou, aby nás zachránil od priepasti, ktorú nevidíme. Ale buďme pozorní, aby sme sa neoklamali. To nie Boh nejakým hriechom alebo nešťastím hodil štetec do fresky nadutosti nášho života. Boh je naším spojencom, nie spojencom hriechu, nešťastia či choroby! „Zámery, ktoré mám s vami, sú zámermi pokoja, a nie nešťastia,“ hovorí sa v Biblii (porov. Jer 29,11). Keby tieto pohromy boli Božími trestami, nebolo by vysvetliteľné, prečo postihujú rovnako dobrých i zlých.
Nie! Ten, ktorý kedysi plakal nad smrťou Lazára, dnes plače nad pohromami vojny, chorôb a iných nešťastí, ktoré doliehajú na ľudstvo. Áno, Boh „trpí“, tak ako trpí každý otec a každá matka. Keď to raz objavíme, budeme sa hanbiť za všetky tie obviňovania, ktoré sme robili voči nemu za života.
Boh zdieľa našu bolesť, aby sme ju prekonali. „Keďže je zvrchovane dobrý,“ – napísal sv. Augustín – „Boh by nikdy nedovolil, aby v jeho dielach existovalo akékoľvek zlo, ak by nebol dosť silný a dobrý na to, aby i zo samotného zla vyvodil dobro.“[1]
On, hoci bol ukrižovaný našimi hriechmi, vstal z mŕtvych, aby nás uzdravil. My sme ho zabili a on vstáva, aby nás oslobodil, vstáva, aby nám dal večnosť, vstáva, aby nám dodal ODVAHU.
Odvaha: to je slovo, ktoré v Evanjeliách vždy vychádza z Ježišových úst. Len jedenkrát ho vyslovujú druhí, aby núdznemu povedali: „Neboj sa! Vstaň, [Ježiš] ťa volá!“ (Mk 10,49). Je to on, Zmŕtvychvstalý, kto pozdvihuje nás úbožiakov. Ak si slabý a krehký na ceste, ak padáš, nemaj strach. Boh k tebe vystiera ruku a hovorí ti: „Odvahu!“
Stačí si otvoriť srdce v modlitbe, stačí trochu nadvihnúť ten kameň, ktorým je privalený vchod do tvojho srdca, aby si dovolil vstúpiť Ježišovmu svetlu. Stačí ho pozvať: „Príď, Ježišu, do mojich strachov a aj mne povedz: „Odvahu!“ S tebou Pane budeme skúšaní, avšak nie rozrušení. A „akýkoľvek smútok by v nás prebýval, budeme cítiť, že musíme dúfať, pretože s tebou kríž vyústi do zmŕtvychvstania, pretože ty si s nami v temnote našich nocí: si istotou v našich neistotách, Slovom v našich tichách, a nič nám nikdy nebude môcť ukradnúť lásku, ktorú k nám prechovávaš.“ [2]
My, pútnici hľadajúci nádej, v tomto Jubilejnom roku sa dnes znova túlime k tebe, zmŕtvychvstalý Ježišu Kriste. Prosíme ťa o infúziu nádeje do nášho života a do života celej Cirkvi. Obraciame sa smrti chrbtom a otvárame srdcia tebe, ktorý si Život a naša Nádej.
Prajem vám hlboké prežitie veľkonočného tajomstva – smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána Ježiša Krista.
Nech svetlo zmŕtvychvstalého Krista prežiari vaše životy a rodiny a prinesie vám veľkú radosť!
Požehnané veľkonočné sviatky vám zo srdca prajem spolu s pánom farárom a bratmi kapucínmi.
Vladimír Fedorek, farský vikár
[1] Sv. Augustín, Enchiridion, 11,3 (PL 40, 236).
[2] Pápež František, Homília Veľkonočná vigília
