Stáva sa vám, že reagujete inak, než by ste chceli a vy nerozumiete, prečo ste tak zareagovali? Rozumiete svojim emóciám, ale aj tak vás často ovládnu? Máte pocit, že v duchovnej oblasti stagnujete? Možno nejde o slabú vôľu alebo nedostatok úsilia, ale o nepochopené emócie. Niekedy sa ukazuje, že duchovný nepokoj môže súvisieť skôr s preťažením alebo s nepochopeným emočným prežívaním, než so samotnou vierou.
Peter Scazzero, ktorý sa ako pastor učil na vlastných chybách, dnes píše medzinárodne známe publikácie o duchovnom raste. Zdôrazňuje, že je možné v určitých oblastiach zažívať duchovný rast, no zároveň byť emočne nezrelý. Podobne ako ľadovec, aj náš život sa skladá z vrstiev, ktoré ležia hlboko pod tým, čo dennodenne žijeme. Viditeľných je len desať percent ľadovca – predstavujú to, ako sa správame a zmeny, ktoré si na nás iní môžu všimnúť (napríklad sme milší, úctivejší, chodíme pravidelnejšie do kostola). Lenže korene nášho skutočného ja – to, čo iní nevidia, sa vôbec nemusia meniť. Chceme žiť tak, aby sme sa páčili Bohu, ale v skutočnosti nám to vôbec nejde. Je potrebné odhaliť hlbiny ukryté pod povrchom nášho ľadovca. V našom živote môžu totižto existovať obrovské oblasti, ktorých sa Ježiš Kristus nikdy nedotkol, pretože sme ho tam nikdy nepustili.
Boh nás stvoril na svoj celistvý obraz. Ten sa skladá: z telesnej, duchovnej, emočnej, intelektuálnej a sociálnej zložky. Ak si nevšímame niektorú z týchto zložiek, má to ničivé dôsledky vo vzťahu k sebe samému, k iným, k Bohu. V mnohých prostrediach sa emócie vnímajú ako niečo nepodstatné, niečo čo by malo ísť do úzadia a nemali by sme tomu prikladať veľkú váhu. Hnev, smútok, závisť či strach sú považované za znak slabosti, nezrelosti alebo nedostatočnej viery. Ideálom sa stal pokoj, vyrovnanosť a kontrola. Často sa však ukazuje, že problémom je práve spôsob, akým sa človek naučil pristupovať k vlastným emóciám. Duchovný život, ktorý obchádza emócie, môže zostať neúplný. Je možné, že práve to, čo sme sa naučili obchádzať, môže byť miestom, kde sa začína skutočný rast.
Scazzero tvrdí, že emočná nezrelosť a duchovná zrelosť nemôžu existovať vedľa seba. Nie preto, že by emócie mali byť stredom duchovného života, ale preto, že ignorované prežívanie si vždy nájde inú cestu. Ak nie cez slová, tak cez telo. Ak nie cez telo, tak cez vzťahy. Keď emócie nemajú priestor, nezaniknú, len sa presunú. Objavia sa ako chronická únava, podráždenosť, opakujúce sa konflikty, vnútorná prázdnota alebo pocit, že človek dáva viac, než vládze niesť. Z duchovných praktík sa potom môže stať výkon, zo služby povinnosť, zo vzťahov miesto, kde sa človek buď prispôsobí, alebo vybuchne. Mnohí ľudia zistia, že sa duchovne „zasekli“ nie preto, že by nerobili dosť, ale preto, že robili príliš veľa bez spojenia s vlastným vnútrom – bez počúvania signálov tela, bez dovolenia cítiť to, čo je nepríjemné, bez jazyka pre vlastné prežívanie.
Emócie nie sú prekážkou duchovného života, naopak – často sú jeho vstupnou bránou. Nehovoríme teraz o nejakom emočne podfarbenom prežívaní duchovného života. Emócie možno vnímať aj ako signály, ktoré vedú k hlbšiemu skúmaniu vlastného prežívania. Napríklad, keď nás sused nahnevá už len tým, že sa objaví vo dverách, pýtajme sa sami seba: Prečo sa na neho hnevám? Je to naozaj ním, alebo sa len objavil v zlom čase na zlom mieste, pretože ma predtým nahnevala manželka? Nenesiem si v srdci ten hnev už dlhšie? Kde sú jeho počiatky? Neventilujem si na ňom hnev, ktorý v skutočnosti cítim voči sebe?
Jedným z najrozšírenejších mýtov je predstava, že duchovný rast znamená mať emócie „pod kontrolou“. V praxi to však často vedie k odpojeniu od vlastného prežívania. Človek sa naučí používať správne duchovné pojmy, no zároveň môže stratiť kontakt s tým, čo cíti. Vie hovoriť o odpustení, no telo zostáva napäté; vie hovoriť o dôvere, no vnútro je v neustálej pohotovosti. Podľa Scazzera sa v takýchto situáciách duchovný jazyk môže stať obranným mechanizmom – pomáha zvládnuť život, ale bráni hlbšiemu rastu. Zakrýva zranenia, ktoré nikdy nedostali priestor byť pomenované – smútok, ktorý nebol odžialený, hnev, ktorý nebol vypočutý, či strach, ktorý nemal kde zaznieť. To však neznamená, že emócie majú prevziať vládu. Emočná zrelosť nie je o tom, že robíme všetko, čo cítime. Znamená, že svoje emócie dokážeme vnímať, pomenovať a niesť, bez toho, aby sme ich museli okamžite potlačiť, alebo nimi zaplavovať okolie. Duchovná zrelosť sa neprejavuje neustálym pokojom, ale skôr tým, že človek vníma svoje vnútro aj v časoch nepokoja.
Tento článok nemá ponúknuť rýchle riešenia ani jednoznačné odpovede. Je prvou časťou série, ktorá sa bude venovať vzťahu medzi emočnou a duchovnou zrelosťou a ponúkne rôzne pohľady, ako možno lepšie porozumieť vlastným reakciám a ich vplyvu na duchovný život. Zrelosť sa v tomto kontexte neukazuje ako cieľ, ktorý by bolo možné dosiahnuť raz a navždy, ale skôr ako proces, ktorý sa vyvíja počas celého života. Nezávisle od veku či životnej situácie môže byť táto téma aktuálna pre každého tam, kde sa človek nachádza. Pokúsme sa aj v tomto Pôstnom období spomaliť, všímať si svoje prežívanie a dovoliť si položiť otázky, na ktoré neexistujú okamžité odpovede. Vydajme sa na cestu skúmania a objavovania hlbín vlastného srdca.
Prosme Ducha Svätého, aby nám osvetlil oblasti, do ktorých sme Ježišovo svetlo ešte nevpustili. Pýtajme sa Pána, čo potrebuje v našom srdci ešte uzdraviť. Nebojme sa Bohu klásť otázky a hľadať odpovede…
Scazzero poukazuje na to, že posun vpred je často možný až vtedy, keď sa človek dokáže vrátiť k vlastnému príbehu – k stratám, nenaplneným potrebám či naučeným obranným reakciám. Nie s cieľom v nich uviaznuť, ale aby im bolo možné porozumieť. Skúsenosť, ktorá zostáva nevedomá, má tendenciu vplývať na prežívanie a rozhodovanie zvnútra, bez jasného pomenovania. Skúsme si položiť nasledujúce otázky, ktoré nemusia byť pohodlné, no môžu byť dôležité:
- Ktoré emócie sú v mojom živote „povolené“ a ktoré nie? Čo môže stáť za tým, že si prežívanie niektorých nedovoľujem?
- Čo sa so mnou deje, keď cítim hnev, smútok alebo strach? Prečo danú emóciu prežívam?
- Aká je moja vnútorná motivácia v tom, čo robím pre Boha alebo v mene viery?
Možno dospelosť nespočíva v tom, mať odpovede na všetky otázky, ale v schopnosti uniesť ich prítomnosť.
Petra Klučárová
