V úvodnom článku tejto série ste sa dočítali, že cesta pravej premeny k emočnej a duchovnej zrelosti sa začína odhodlaním dovoliť si mať pocity a skúmať svoje vnútro. Pretože nikto nemôže poznať Boha, ak najskôr nespozná seba. Emócie je potrebné vnímať ako súčasť toho, ako s nami Boh komunikuje. Odhaľovaním vlastných emócií môžeme odhaliť aj vlastné tendencie správať sa určitým spôsobom. Ak si nepriznáme svoje emócie pred Bohom či sami pred sebou, často sa môže stať, že niečo hovoríme, ale tón nášho hlasu, mimika i postoj tela vravia čosi iné. Ak sa nepozrieme v pravde na svoje emócie, môžeme prehliadať dvere, cez ktoré sa Boh snaží k nám prihovoriť.
Skúmanie našich emócií nám pomôže odhaliť základné symptómy našej emočnej a duchovnej nezrelosti
– teda vzorce zmýšľania a správania, ktoré do nášho osobného vnášajú veľký zmätok. V nasledujúcej časti si priblížime desať najčastejších symptómov emočne nezdravého duchovného života, v ktorých sa môžeme nájsť.
Jedným z nenápadných prejavov nezrelosti môže byť to, že duchovné aktivity používame ako únik. Na prvý pohľad ide o dobré veci – modlitba, čítanie duchovnej literatúry, zapájanie sa do množstva kresťanských aktivít a štúdium Biblie. Možno si hovoríte, že tieto veci nám predsa nemôžu uškodiť. Lenže takéto aktivity môžu byť neúčinné, keď ich používame v podvedomej snahe vyhnúť sa bolesti. Vytvárame si veľmi veľa „Božích aktivít“, a tým sa vyhýbame ťažkým veciam v našom živote, ktoré chce Boh zmeniť – napríklad robíme Božie veci, aby sme uspokojili seba a nie Boha, alebo robíme v Božom mene veci, o ktoré nás Boh nikdy nežiadal, modlíme sa, aby Boh konal podľa našej vôle a nemodlíme sa za to, aby sme sa podriadili tej jeho, správame sa ako kresťania iba preto, aby si o nás ľudia mysleli len to dobré, používame biblické pravdy, aby sme súdili alebo ponížili ostatných, zveličujeme a preháňame o tom, čo sme dosiahli pre Boha, čím sa podvedome snažíme súťažiť s ostatnými, používame slová Svätého písma na to, aby sme ospravedlnili to, čo je na našich vzťahoch hriešne, skrývame sa za rozhovor o Bohu, pričom sa snažíme odviesť pozornosť od našich vnútorných zranení a zaujímame obranný postoj hneď, ako sa začne hovoriť o našich zlyhaniach, prípadne selektívne používame biblické pravdy na to, aby sme sa vyhli čomukoľvek, čo by od nás vyžadovalo zásadné životné zmeny.
Druhým symptómom je ignorovanie negatívnych pocitov. Mnohí kresťania veria, že hnev, smútok a strach sú hriechy a treba sa im vyhýbať. Keď cítime tieto emócie, myslíme si, že náš duchovný život nie je v poriadku. A tak sa ich snažíme potlačiť alebo prekryť duchovnými aktivitami. No napriek tomu zostávajú prítomné a ovplyvňujú naše správanie aj vzťahy. Mať pocity je však ľudské, aj Ježiš ich prežíval. Zmenšovať alebo popierať ich znamená pokriviť pravdu, že sme stvorení na Boží obraz.
Môže sa stať, že sme nesprávne pochopili výzvu zaprieť seba samých a nasledovať Ježiša. Ak ju uplatňujeme prísne a bez zohľadnenia iných častí Písma, vedie nás to úplne inde, ako Boh chce. To môže vyústiť do chybnej teológie, ktorá hovorí: „Čím sa máš horšie, čím viac trpíš, tým viac ťa Boh miluje.“ Máme zomrieť tomu, čo je na nás hriešne, napríklad obrannému správaniu, nevšímavosti voči iným, arogancii, tvrdohlavosti, pretvárke, posudzovaniu, nedostatku zraniteľnosti, smilstvu, krivému svedectvu, klamstvu… Boh nás nevolá k tomu, aby sme zomreli dobrým častiam našej osobnosti, zdravým túžbam a radostiam života. Boh do našich sŕdc vkladá túžby preto, aby sme ich rozvíjali a tešili sa z nich a často sú tieto túžby a záľuby pozvaním od Boha. Sú to jeho dary, lenže my sa z nejakého dôvodu cítime vinní, keď si ich chceme rozbaliť.
Keď uveríme v Ježiša Krista, znamená to jazykom Biblie, že sa znova narodíme. Apoštol Pavol to opisuje takto: „Staré sa pominulo a nastalo nové!“ Význam týchto veršov však často býva nepochopený. Je pravda, že keď spoznáme Krista, naše hriechy sú odstránené a je nám daná nová identita. Musíme však pochopiť, že to neznamená, že naša minulosť nás prestane ovplyvňovať. Rast v Kristovi (teológovia to nazývajú posväcovanie) neznamená, že sa popri napredovaní nemáme vracať do minulosti. Naopak, ak máme rásť, je potrebné sa vrátiť späť a oslobodiť sa od nezdravých a zničujúcich vzorcov správania, ktoré nám bránia v tom, aby sme milovali sami seba a ľudí tak, ako to Boh zamýšľal.
Niekedy môžeme v našom živote prežívať zvláštne napätie. V jednej oblasti úprimne túžime po Bohu – napríklad keď sa modlíme, alebo v kostole spievame o jeho láske – no v každodenných situáciách prežívame frustráciu, nespokojnosť alebo máme sklon obviňovať druhých. Môže sa stať, že si Boha „zaradíme“ len do určitých častí nášho života – do modlitby, služby či života Cirkvi – a menej ho vpúšťame do konkrétnych rozhodnutí, ktoré robíme doma, vo vzťahoch či v bežných situáciách. Takéto rozdelenie si často ani neuvedomujeme, no postupne môže vytvárať vnútorný nesúlad. A práve ten môže ovplyvňovať nielen nás, ale aj to, ako pôsobí náš život navonok. Ak Boh zostáva obmedzený na vybrané oblasti života, môže to viesť k tomu, že radosť z Ježiša je menej zjavná aj pre nás aj pre ľudí okolo nás.
V súčasnej kultúre patrí medzi priority produktivita a napĺňanie cieľov. Modlitbu a spočívanie v Božej prítomnosti len preto, aby sme sa z nej tešili, si vraj budeme môcť dopriať, až keď budeme v nebi. A tak pracujeme pre Boha namiesto toho, aby sme boli s Bohom. Práca pre Boha, ktorá nie je vyživovaná hlbokým osobným životom s Bohom, sa napokon nakazí vecami ako je ego, moc, potreba uznania od druhých, nesprávnymi predstavami o úspechu a mylnou domnienkou, že si nemôžeme dovoliť zlyhať. Len ak prácu pre Boha vyvážime s časom stráveným v jeho prítomnosti, dokážeme mať čisté srdce a budeme schopní uvidieť Boha.
Medzi kresťanmi sa objavuje presvedčenie, že vyhýbanie sa konfliktom je znakom zrelosti. V praxi to však často vedie skôr k nevyriešeným zraneniam a napätiu vo vzťahoch. Mnohí z nás sa vo svojej rodine nenaučili, ako konflikty zdravo spracovať, a tak ich radšej potláčame alebo obchádzame. Môže sa to prejaviť rôzne – nehovoríme otvorene, čo prežívame, prikrášľujeme pravdu, ustupujeme zo strachu, sľubujeme to, čo ani nechceme dodržať, obviňujeme, útočíme, trestáme tichom, vyventilujeme sa tak, že napíšeme e-mail plný kritiky, hovoríme polopravdy, hovoríme áno, keď chceme povedať nie, vyhýbame sa, vzďaľujeme sa a napokon sa odlúčime. Ježiš nám ukazuje, že zrelí kresťania sa nevyhýbajú konfliktu. On sám sa konfliktom nevyhýbal, no ani ich nevyhľadával pre samotný spor. Skôr ukazoval, že skutočný pokoj nevzniká zakrývaním napätia, ale pravdou prežívanou v láske.
Takmer každý z nás má v sebe akýsi tlak, aby sa prezentoval ako silný človek, ktorý je duchovne v poriadku. Ak nedosahujeme požadovanú úroveň a nie sme dosť dobrí, lepí sa na nás pocit viny. Snažíme sa skrývať pred inými svoju zlomenosť, slabosti a zlyhania. No zabúdame, že nikto nie je dokonalý a všetci sme hriešni.
Mnohí kresťania sa cítia pod tlakom, že ak by niekedy odmietli príležitosť niekomu pomôcť, alebo by povedali nie, ak by ich niekto prosil o pomoc, bolo by to sebecké. Neustále nosia so sebou pocit viny z toho, že nikdy nespravia dosť, a to často vedie k znechuteniu. Je potrebné si uvedomiť, že nie sme Boh, a preto nedokážeme slúžiť každému, kto to potrebuje. Ježiš neuzdravil všetkých chorých v Izraeli, ani nevzkriesil každého mŕtveho. Neurobil to a ani my by sme nemali mať pocit, že to musíme spraviť. Len málo kresťanov prepája lásku k sebe samému s láskou k iným. Mnohí si myslia, že starostlivosť o seba samého je „psychologizovanie“ evanjelia, ktoré pochádza z kultúry zameranej na jednotlivca. Boh nás pozýva položiť svoj život za iných, ale pamätajme si, že najskôr potrebujeme seba a až potom budeme mať čo položiť za iných. Vždy, keď dokážeme načúvať tomu, čo potrebujeme, nerobíme to len pre seba, ale aj pre mnohých ďalších na ktorých má náš život vplyv.
Pre mnohých z nás je prirodzenejšie skôr dávať rady než ich prijímať od druhých. Postupne môžeme nadobudnúť pocit, že máme viac čo ponúknuť než prijať – najmä od tých, ktorí sa nám zdajú menej skúsení. Môžeme si vytvárať predstavy o tom, ako by mala vyzerať správna duchovná cesta, a podľa nich – často nevedome – hodnotíme druhých. Vtedy strácame citlivosť pre ich jedinečný príbeh a tempo rastu. Za takýmto postojom sa môže skrývať aj vlastná neistota či nespokojnosť. Namiesto prijatia potom prichádza odstup, snaha meniť druhých alebo tiché uzavretie sa. Ježiš nás však vedie k pokore – k vedomiu, že nevidíme celý obraz, ani o sebe, ani o druhých.
Boh vedie každého z nás jedinečne a vlastným tempom. Nevedie nás cez tlak na výkon, ale cez trpezlivé pozvanie k pravde. Možno práve tam, kde si dovolíme byť úprimní k sebe a k Bohu a prestaneme sa skrývať, začíname zakúšať niečo hlbšie.
Petra Klučárová
