„Skús zadržať plač a lepšie sa modli, uvidíš, pokoj príde sám“ alebo „Si citlivka, nesmieš toľko plakať, to svedčí o nedostatku dôvery v Boha, že ti pomôže.“
Niekedy sa môžeme stretnúť s takýmito radami našich blízkych. V skutočnosti vieme, že plač je oslobodzujúci. I Pán Ježiš na krížovej ceste nezakázal plakať, ale povedal: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi” (Lk 23, 28). Preto i my rodičia máme právo plakať, rovnako ako naše deti.
Dnešná doba predstavuje problém v tom, že sa ponáhľame a bojíme. Nemáme čas zaoberať sa problémami, nemáme čas liečiť svoju dušu, ponáhľame sa „žiť opäť normálne“. Alebo sa bojíme svojich emócií. Celými generáciami za nami sa tiahne potláčanie emócií. Bojíme sa hnevať a vykričať Bohu tú otázku: „Prečo?“ Poplačme si, keď treba.
Niekedy plačeme preto, lebo sa životné trápenie stalo chronické a napĺňa náš život ako nevítaný hosť, ktorý nie a nie odísť. Inokedy plačeme kvôli nečakanému trápeniu, ktoré pristane ako nejaký meteorit a urobí nám v duši kráter. Niekedy ani nevieme presne prečo; ten zármutok sa nedá opísať slovami, ani sa nedá analyzovať. Vlečieme sa týmto údolím s ťarchou na srdci a žialime pre ktorýkoľvek z tisícich dôvodov: naše deprimované deti, náš neprístupný manželský partner, naše zmarené nádeje, naši nebohí milovaní, náš hriech, ktorý nás ničí.
Pre trúchliacich ľudí má Sväté písmo odkaz, aby sa svoje slzy nesnažili vysušiť. Vraví, že plač je pre život v údolí znakom, a jej odkaz má pre trúchliacich ľudí oveľa viac pochopenia — a prináša oveľa väčšie upokojenie.
VIDÍM ICH
Keď Dávida unavilo nariekanie, Boha neunavilo načúvanie (Ž 6, 7 – 10). Boh všetkej útechy drží nad tvojim plačom stráž. Zhromažďuje všetky tvoje slzy a vkladá ich do svojej nádoby (Ž 56, 9).
NIE SÚ MI ĽAHOSTAJNÉ
Mnohí z nás sa za svoje slzy hanbia, najmä vtedy, keď ich vidia iní ľudia. V kultúre, ktorá oceňuje silu a pri dlhotrvajúcom prežívaní zármutku sa cíti nepríjemne, mnohí na svoje vlastné slzy reagujeme tak, že si ich náhlivo utrieme do rukáva a rýchlo sa „to snažíme prekonať.“ Boh, ktorý povedal: „Blahoslavení, ktorí teraz plačete“ (Lk 6, 21), ti nebude vyčítať slzy, ktoré vyroníš, keď budeš prechádzať ruinami nášho porušeného sveta.
Každá slza, ktorú vyroníš vo viere — pri ktorej si otrasený, ale dôveruješ, si ubitý, ale veríš — má tento transparent, ktorý nad ňou visí:
„Pán je pri tých, čo majú srdce skrúšené, a zachraňuje zlomených na duchu“ (Ž 34, 9).
ZMENÍM ICH NA RADOSTNÝ POKRIK
Veriť, že Boh zmení naše slzy na radostný pokrik neznamená, že už viac neprežívame žiaľ. Znamená to však, že sa v bolesti k nemu vinieme a dovolíme, aby nás každé nešťastie vohnalo do jeho náruče. A že sa učíme prinášať Bohu svoj nárek namiesto zlorečenia jeho menu.
ZOTRIEM ICH VŠETKY
Náš plač sa možno zdrží na dlhú, predlhú noc. Kým prechádzame týmto údolím, budeme citliví na to, keď na nás doľahne strata, sklamanie a smrť. Ale s ránom príde radosť, keď Boh premení toto údolie sĺz na mesto večnej radosti. V ten deň sa Boh sám skloní ku každému zo svojich žalostiacich detí a — nejakým spôsobom — navždy vysuší slzy. „Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo“ (Zjv 21, 4).
BOH PREMENÍ TOTO ÚDOLIE SĹZ NA MESTO VEČNEJ RADOSTI
A vtedy sa tvoj chrapľavý a unavený hlas zmení na pokrik, keď budeš svedčiť s nebeským zástupom: „(…) lebo môj život zachránil od smrti, moje oči od sĺz a moje nohy pred pádom. Pred tvárou Pána budem kráčať v krajine žijúcich“ (Ž 116, 8 – 9).
A v okamihu sa slzy stanú len dávno minulou záležitosťou.
ADRIANA LAZOROVÁ | (Spracované podľa:
https://www.slovoplus.sk/nebojme-sa-svojich-emocii-i https://www.mojakomunita.sk/web/ maria-irma/blog/-/blogs/smie-krestanka-plakathttps://chcemviac.com/clanky/cohovori-boh-na-tvoje-slzy/
