Pre malé deti je veľmi náročné ovládať svoje impulzy. Ak niečo chcú, chcú to hneď. Ovládanie impulzov je súčasťou schopností, ktoré voláme sebaovládanie alebo sebaregulácia. Sebaregulácia ovplyvňuje napríklad to, či a ako skoro vedia deti zaspať v noci samy, či vydržia chvíľu čakať, keď mama chystá fľašu s mliekom, alebo celú procedúru preplačú. Ak je dieťa schopné ovládať svoje správanie a pocity, vie lepšie fungovať v spoločnosti.
Sebaregulácia je náročný proces. Čelové laloky, ktoré podporujú mnohé sebaregulačné procesy, dozrievajú ako posledné, približne v 20. roku života. Mnohé zložky sebaregulácie však vieme podporiť aj my ako rodičia.
V prvých štyroch mesiacoch je dieťa od nás plne závislé, a tak mu správnymi reakciami regulujeme telesné pocity, ktoré zatiaľ regulovať nevie. Dieťa nevie zámerne ovládať svoju pozornosť, preto jeho okolie musíme kontrolovať my.
- Ak vidíme, že je presýtené jedným druhom podnetov, odvráťme jeho pozornosť inam. Ak sme sa dlho hrali, doprajme mu chvíľu pokoja.
- Nenechávajme dieťa samo so silnými nepríjemnými pocitmi. Ak prežíva stres, pomôžme mu upokojiť sa, napríklad pritúlením, hojdaním, spievaním. Nenechávajme ho plakať osamote.
- Ponúkajme mu veľa možností cítiť sa uvoľnene a príjemne. Napríklad častým kontaktom koža na kožu, dojčením alebo nosením.
- Doprajme mu svet, v ktorom sa dokáže vyznať. Pravidelnosť a rutiny sú dobré na to, aby bábätko postupne získalo pocit kontroly nad okolím.
- Rozprávajme sa s ním tvárou v tvár, pozerajme sa mu do očí, napodobňujme ho, usmievajme sa naňho. Aj tieto baby dialógy mu pomôžu prísť na to, že dokáže ovplyvniť svet okolo seba.
V druhej časti prvého roku života máme možnosť naučiť ho využívať vlastné zdroje regulácie.
- Ak dieťa robí niečo nebezpečné, je vhodné presunúť jeho pozornosť na niečo iné, alebo mu ponúknuť vhodnú alternatívu. („Tieto hrnčeky nie sú vhodné na hádzanie, poď, budeme si hádzať loptičku.“)
- Ak je dieťa nešťastné, alebo sa veľmi bojí a emócie sú príliš zaplavujúce, je namieste pritúlenie a utešovanie rodiča, pretože dieťa sa nedokáže zregulovať samo.
- Budovaniu sebaregulácie pomáha aj postupné predlžovanie intervalu, v ktorom zareagujeme na potreby dieťaťa, či interaktívne hry ako ku-kuk, baran-baran-buc, či jemné šteklenie, pri ktorých sa dieťa trochu rozblázni, trochu obáva či prekvapí, čím sa naučí pracovať so svojimi pocitmi v blízkosti rodiča.
- Je dôležité reagovať na intenzívne emócie dieťaťa pokojne a láskavo a vytvárať doma prostredie, v ktorom sa dieťa cíti bezpečne.
Cesta k sebaregulácii je dlhá a výsledky našej práce sa dostavia až o niekoľko rokov, no nezabúdajme, že ovládať svoje správanie, pocity, odložiť uspokojenie, plánovať a presúvať pozornosť, je niečo, čo sa deti potrebujú naučiť rovnako ako jesť lyžičkou, či zaviazať si šnúrky. Ponúknime im preto veľa príležitostí na tréning, no rešpektujme ich individuálne tempo.
Barbora Chovancová
(Zdroj: J. Bašnáková, E. Vavráková, J. Zemandl: Psychológia pre milujúcich rodičov)
