Dneška ked sceš želeninu, zajdzeš do kauflandu, no paru roky nazad, sme tu mali inakšu srandu. Ked na zahradoch ešči nebuli bazeny, travniky, tam ľudze pestovali želeninu, aj totu z Ameriky. Murnu aj petrušku na žimu do piesku podavali, kapustu do suda a rungľu s gruľami, v pivnici trimali. Fto mal ľen zahradu ta ten na prekopky hodzil, bo na roli po študentoch ešči dosc ponahodzil. Na tych gruľoch švinka aj dve v hleviku vyrosli a hned bulo na šveta s čim ponuknuc hosci. Fto mal ale zahumienku mušel pot ucirac, na jar sadzic, v lece stražic, na ješeň pozbirac. Pri zbiraňu zahumienky furt najvekša komedija, u každeho ze zišla skoro cala familija. Hlopi na traktoroch viša z každej stany, kemu skorej ma vyorac, kriča bez zabrany. Jedne v nervoch druhe v kľudze ale každo zbiral a fto scel daco zakušic, ta ten ruky do nohavic povyciral. Nevadilo že na slanine palec z hliny otlačeny, to tam tak šmakovalo že každy kolač bul hvaľeny. Kym še zvezlo tiež še hlopi neraz povadzili ale jak bulo šicko v pivnici, v karčme še udobrili. Robota tu neskončila, tredičku odrobic treba, ženy za pas, hlopi ku mehom, hoc padalo z neba. No a rungľa tiež pytala tu svoju robotu, preterhac, pozbirac, počiscic a napolnic paletu. Dneška už len málofto gruľe si pestuje, spoľehame še na teho co obhod zasobuje. Tak še mi zda že to spoľehane neje barz najlepše ale co už, ked aj na dzedzine žijeme jak v mesce.
Štefan Kapusta
Lieskovany
