Milí čitatelia!
Celý Advent sme boli plní očakávania. Dočkali sme sa?
Aj počas bežného roka očakávame.
Očakávame, že tí druhí sa budú správať podľa našich predstáv. Očakávame, že sa nám v obchode prívetivo prihovorí pani predavačka, očakávame, že stratenú vec nám poctivý nálezca vráti. Očakávame, že pri slovnej potýčke sa nám ten druhý ospravedlní a takisto očakávame, že ak sa nám niečo dobré podarí, tak nás tí druhí pochvália. Očakávame, že sa o nás deti v starobe postarajú a tiež očakávame, že požičanú vec nám vrátia načas a v takom stave, v akom sme ju požičali. Očakávame, že politici budú múdro a statočne spravovať štát a tiež očakávame, že zdravotníci sa budú o nás príkladne starať. Očakávame, že nás budú policajti na verejnosti chrániť a pomôžu, keď to budeme potrebovať.
Očakávame… A možno sa tak dopracujeme k postoju kňaza Karola Lovaša, ktorý svoju skúsenosť vyjadril takto: „Už nemám očakávania, lebo som často sklamaný. Radšej sa nechávam príjemne prekvapovať.“
Žijeme pandemickú dobu a drvivá väčšina z nás má veľké očakávania. Od iných.
Zaujímavejšie to však vyjadril J. F. Kennedy pri svojom nástupe do kresla amerického prezidenta, keď povedal: „Nepýtaj sa, čo môže urobiť tvoja krajina pre teba. Pýtaj sa, čo môžeš urobiť pre svoju krajinu ty.“
Zovšadiaľ počuť, že piliere demokratického štátu sú sloboda a zodpovednosť. Že jedno bez druhého nemôže dobre fungovať. No kresťanovi by nemali stačiť tieto dva piliere. Treba pridať aj tretí – lásku k blížnemu. Tretí pilier je najťažší, preto je to celoživotná úloha. Začať však môžeme s predstupňom lásky a tou je úcta. Voči sebe navzájom i voči sebe samému. To sa dá trénovať, avšak bez očakávaní.
Očakávame od iných.
Očakávali sme od narodeného Ježiša.
Aj on očakáva(l) od nás.
Požehnaný vianočný čas spolu s celou redakciou praje
Monika Hodnická, šéfredaktorka
