Nové normy, ktoré umožnili prijímanie Eucharistie do rúk, väčšina veriacich prijala v pokoji a bez ťažkostí, avšak na niektorých miestach sa vyskytli aj problémy. Rozdávatelia aj prijímajúci sa stretli s odmietaním prijímania do rúk. Nielen vo vzťahu k sebe, ale aj k druhým. Niektorí kňazi i laici akoby chceli tomuto spôsobu prijímania Eucharistie zabrániť. Dokonca tvrdia, že ide o znesvätenie. Je preto potrebné zaujať k tomu stanovisko Cirkvi.
HISTORICKÝ ASPEKT
Možnosť prijímať Eucharistiu do rúk nie je v Cirkvi nová. Existovala v ranokresťanských časoch. Svedectvá o prijímaní do rúk nájdeme napríklad u sv. Jána Zlatoústeho, u sv. Augustína, sv. Bédu Ctihodného a mnohých ďalších. V priebehu druhého tisícročia sa od tohto spôsobu prijímania upustilo a zaužívalo sa prijímanie do úst. Návrat k možnosti prijímania do rúk je výsledkom dlhého zvažovania a snahy viesť ľudí k blízkemu vzťahu k Pánovi. Tvrdiť, že daný spôsob je zlý či dokonca znesväcujúci, je veľkou opovážlivosťou voči minulosti aj voči našim bratom a sestrám po celom svete, ktorí takto prijímajú. A povedzme to priamo: je to neraz aj prejav pýchy, nezriadeného pocitu duchovnej nadradenosti voči ostatným. Veď jednoduché zamyslenie každému ukazuje, že ruky človeka nie sú menej hodné Eucharistie než ústa. Boží Syn sa nám dal za pokrm a my ho jeme a pijeme! On sa nám stáva potravou so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú! Domyslite, ako ďaleko zašiel Pán v prejave lásky voči nám!
PRÍPRAVA PRED PRIJÍMANÍM
Isteže, jeden dôvod, ktorý v tejto súvislosti treba chápať, je naša úcta k Eucharistii. Totiž, keby sme túto úctu stratili, keby sme sväté prijímanie brali ako obyčajný kúsok chleba ako „oblátku“, vážne by sme sa previnili. Eucharistiu máme prijímať s duchovnou prípravou, v stave milosti posväcujúcej a s prejavom úcty a lásky. To platí tak pre prijímanie do úst, ako aj pre prijímanie do rúk.
DVA SPÔSOBY
Je tiež potrebné, aby sme jasne dali najavo, keď ideme v zástupe na sväté prijímanie, ako mienime prijímať. Ak do rúk, tak s rukami zdvihnutými do výšky hrude, s jednou položenou na druhej, vytvárajúc takto pre Pána akoby trón, dôstojné miesto, kam rozdávateľ môže sväté prijímanie položiť. Nie na poslednú chvíľu, ale vopred jasným spôsobom, už keď prichádzame na rad. A následne potom druhou rukou pred rozdávateľom vložiť si Eucharistiu do úst. Neslobodno odísť s Eucharistiou v rukách, taktiež sa nemá brať Eucharistia priamo z ruky rozdávateľa, ale on ju musí položiť na dlaň prijímajúcemu.
VYZDVIHUJEM PÁNA ALEBO SEBA?
Ďalšou vecou, ku ktorej sa treba vyjadriť, je prijímanie na kolenách. Ono to totiž môže vyzerať ako prejav úcty k Eucharistii, ale môže to byť aj prejav svojvôle, nejednoty, či dokonca neposlušnosti a pýchy. Lebo každá vec v liturgii má svoje pravidlá. A kto chce prejavovať skutočnú úctu, ten pravidlá rešpektuje, lebo sú určené rovnako pre všetkých. Kto si robí po svojom, aby ukazoval, že je zbožnejší, v skutočnosti koná opak: vyzdvihuje seba a nie Pána.
JASNÉ STANOVISKO CIRKVI
Smernice Rímskeho misála hovoria jasne. Je úlohou Konferencie biskupov, aby určila, ako majú veriaci prijímať Eucharistiu – či na kolenách, alebo postojačky. Ak Konferencia biskupov rozhodne o prijímaní postojačky, má stanoviť ešte určitý prejav úcty, ktorú veriaci vzdajú ešte predtým, ako k svätému prijímaniu pristúpia. Na Slovensku sa to praktizuje tak, že všetci veriaci si kľakajú spoločne pred svätým prijímaním na výzvu kňaza: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta.“ Keď teda máme biskupmi určené toto spoločné pokľaknutie, nie je na mieste, aby sme k nemu svojvoľne pridávali ešte ďalšie v okamihu svätého prijímania. Ak niekto chce prijímať pokľačiačky, aj tu je stanovené pravidlo z Rímskeho misála. Taký veriaci má prísť až na záver svätého prijímania. Nemá narúšať zhromaždenie prijímajúcich, ale má sa zaradiť na koniec.
VO VŠETKOM HĽADAŤ A PREJAVOVAŤ LÁSKU A ÚCTU
Láska neexistuje bez určitých pravidiel. Pravidlá, pri ktorých bremeno rozhodovania spočíva na biskupoch, nesmerujú k tomu, aby niekoho obmedzovali v zbožnosti, ale práve naopak, aby čo najväčšiu zbožnosť, oslobodenú od svojvôle, v rámci celého spoločenstva podporovali.
Štefan Saloka, farár
