„A dostanete všetko, o čo budete s vierou prosiť v modlitbe.“ (Mt 21, 22)
Asi najčastejšou formou modlitby, ktorú kresťania používajú, je práve prosba. V Novom zákone nájdeme na vyjadrenie prosby mnoho významových odtieňov: prosiť, dožadovať sa, naliehavo vyžadovať, vzývať, volať, kričať, ba aj „zápasiť v modlitbe“. Najbežnejším slovom je práve prosba, lebo je najspontánnejšia. KKC uvádza, že prosebnou modlitbou vyjadrujeme, že sme si
Boh nám chce totiž preukázať oveľa vedomí svojho vzťahu viac dobrodení, k Bohu. Mnohí ľudia si ak vytrváme v modlitbe.
však prosebnú modlitbu mýlia s hádzaním mincí do automatu, odkiaľ nám za mincu vypadne tovar. Boh však nie je automat na mince. „Nič nemáte, lebo neprosíte. Prosíte, a nedostávate, lebo zle prosíte; chcete to využiť na svoje náruživosti“ (Jak 4, 2 – 3).
Ak prosíme so srdcom rozdeleným – cudzoložným, Boh nás nemôže vypočuť, lebo chce naše dobro, náš život. Preto by sme nemali vyžadovať vypočutie prosby hneď, akoby sme mali na to právo, Boh nám chce totiž preukázať oveľa viac dobrodení, ak vytrváme v modlitbe. Ako ďalej nachádzame v KKC, Boh chce, „aby sme v modlitbách cvičili svoju túžbu, ktorou by sme potom boli schopní prijať to, čo nám chce dať“.
POČAS SVÄTEJ OMŠE
V priebehu svätej omše sa prosby objavujú vo viacerých spevoch. V prvom rade v zvolaní „Kyrie eleison“ — „Pane, zmiluj sa (nad nami)“. Liturgický spevník uvádza, že ide pôvodne o litániovú invokáciu (vzývanie), ktorú veriaci oddávna opakujú k jednotlivým úmyslom — v minulosti napríklad pri zastaveniach cestou do kostola. Do omšového úvodného obradu sa však prevzalo len viacnásobné opakovanie invokácie (za Gregora Veľkého pribudlo „Christe eleison“), a to pre svoju veľkú výrazovú účinnosť. Tak vzniklo Kyrie ako samostatný spevný celok. Kyrie je prosba o milosrdenstvo: viacnásobným opakovaným zvolaním na začiatku sv. omše veriaci akoby „klopali na bránu nebeského Otca“ a vyjadrovali túžbu po vykúpení. To je aj dôvod, prečo by sa spevu Kyrie mali zúčastniť všetci zhromaždení. Spevom sa stupňuje intenzita výrazu, preto je prirodzené dať prednosť spevu pred recitovaním.
LITURGIA SLOVA
V liturgii slova sa stretávame s prosebným textom často v responzóriách –žalmoch, ktoré zväčša bývajú v spievanej forme, napr. „Bože, ty spravodlivosť moja, vyslyš ma, keď volám o pomoc. V súžení si mi uľavil. Zmiluj sa nado mnou a vyslyš moju modlitbu.“ (Ž 4, 2); „Zmiluj sa, Bože, nado mnou, zmiluj sa nado mnou, lebo sa k tebe utiekam; v tieni tvojich krídel nachodím útočište, kým sa nepominú nástrahy.“ (Ž 57, 2) alebo „Pane, vyslyš moju modlitbu a moje volanie nech dôjde ku tebe. Neskrývaj svoju tvár predo mnou; v deň môjho súženia nakloň ku mne svoj sluch. Kedykoľvek ťa budem vzývať, čím skôr ma vypočuj.“ (Ž 102, 2 – 3).
Súčasťou liturgie slova sú aj modlitby veriacich – prosby za všetkých ľudí podľa slov apoštola: „Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach“ (1 Tim 2, 1 – 2). Zhromaždený ľud už posilnený Božím slovom, vykonáva úlohu svojho kňazstva tým, že prednáša svoje prosby za potreby celej Cirkvi a za spásu sveta. Úmysly modlitby prednáša diakon alebo lektor, a prosebné zvolanie prednáša celé zhromaždenie. Modlitba veriacich nie je primárne hudobnou vecou, no počas slávností sa pristupuje aj k spievanej forme. Nevylučuje sa ani spolupôsobenie zboru, nikdy však nie bez priamej účasti zhromaždenia na prednášaní prosby. Pri modlitbe veriacich sú prirodzené aj kombinované formy prednesu, napríklad a) lektori prednášajú úmysly hovoreným spôsobom a po chvíli ticha na rozjímanie kantor spieva prosebné zvolanie a zhromaždenie ho spevom opakuje, alebo b) úmysly aj prosebné zvolanie zhromaždenia sa prednášajú hovoreným spôsobom nad tichým hudobným pozadím zboru.
V rámci JKS nachádzame prosebné piesne v samostatnej časti. Ide konkrétne o tieto piesne: 490 Boh pre naše zlosti; 491 Boh sila je moja; 492 Bože, verím, Bože, dúfam; 493 Otče náš, čo v nadhviezdnatej výši a 494 Všemohúci večný Bože. Okrem toho nachádzame v JKS mnohé iné piesne naprieč rôznymi liturgickými obdobiami, ktoré obsahujú v texte prosebné zvolania. Najviac ich jednoznačne obsahujú práve pôstne piesne napr. 144 „Ktorýs’ za nás trpel, náš
Vykupiteľ, prosíme my teba, daj milosť neba.“ A to preto, lebo povaha tohto liturgického obdobia nás upriamuje ku kajúcnosti. Pravá kajúcnosť so sebou prináša uvedomenie si svojej hriešnosti a prosba je už návratom k Bohu.
LITÁNIE
Osobitnou formou prosebnej modlitby sú litánie. Ako píše Pavol Zvara, samotné slovo litánie je odvodené z gréckeho slova litaneia, ktorého základ tvorí lite – prosba, modlitba. Slovesá odvodené od tohto slova majú význam úpenlivo prosiť o odpustenie, zľutovanie či vyprosiť si niečo, alebo vzývať. Kresťanská liturgia, ale i ľudová zbožnosť oddávna pozná formu krátkych strelných modlitieb. Tieto modlitby sa postupne spájali do väčších celkov, ktoré prednášal diakon alebo lektor, a zhromaždené spoločenstvo na nich odpovedalo prosebnou formulou. Prvotne teda nešlo o hudobný charakter litánií, aké poznáme dnes. Prvé zmienky o litániách k svätým na kresťanskom Východe pochádzajú z konca 5. storočia, na Západe zo 7. storočia. Cirkev však poznala modlitbu k svätým omnoho skôr, pravdepodobne už od prvých kresťanských mučeníkov, o čom svedčí množstvo zachovaných epitafov. V stredoveku sa potom začali objavovať aj litánie k Božej Matke.
O prosbách je najdôležitejšie vedieť to, že všetky boli už raz navždy pojaté do Ježišovho výkriku na kríži a Otec ich vypočul v jeho vzkriesení. Preto sa za nás neprestáva prihovárať u Otca. Ak je naša modlitba pevne spojená s Ježišovou modlitbou, a to v dôvere a so synovskou odvahou, dostaneme všetko, o čo prosíme v jeho mene, a to oveľa viac ako tú alebo onú vec: samého Svätého Ducha, v ktorom sú všetky dary, uzatvára KKC.
Petra Klučárová, organistka
