V digitálnej dobe už nemáme len vzťah k technológiám – mnohí si vytvárajú vzťah s technológiami. Jediná predložka, a predsa veľký rozdiel, ktorý odhaľuje nový fenomén: technológie už nie sú len nástroj, ale stávajú sa spoločníkom, či dokonca priateľom. Vytráca sa z nášho života ľudskosť?
DIGITÁLNA PRETVÁRKA
Technológie nám poskytujú obrovskú výhodu – môžeme byť v kontakte s ľuďmi, nech sme kdekoľvek. Telefonovať cez oceán, poslať povzbudenie, podeliť sa o radosť aj vtedy, keď sme sami v izbe. Súčasne však psychológia upozorňuje, že online priestor môže byť miestom, kde sa prezentujeme „upravenou“ verziou seba. Profilová fotka, premyslený status, filtrovaný obrázok – to všetko vytvára pocit, že musíme pôsobiť zaujímavo, vyrovnane či úspešne. Postupom času sa však môže stať, že rozdiel medzi tým, kým sme, a ako pôsobíme online, začne byť príliš markantný. Vytvorí sa pocit „odcudzenia od seba“ – človek má dojem, že hrá rolu, ktorú od neho očakáva okolie.
BLIŽŠIE ČI ĎALEJ OD SEBA?
Psychológovia si už dlhšie všímajú zvláštny paradox: ľudia sú technicky spojení viac než kedykoľvek predtým, a predsa mnohí zažívajú väčší pocit samoty. Nevinné rýchle správy, emotikony namiesto slov, či „lajky“ namiesto pozornosti vytvárajú ilúziu blízkosti bez skutočnej prítomnosti. Vzťahy v online priestore sú často krehkejšie, menej hlboké a náchylnejšie na nedorozumenie. A ak sa vám vzťah so skutočným človekom nepozdáva, hrozí, že sa začnete priateliť s umelou inteligenciou (AI). Preto vznikli aplikácie, kde „virtuálni priatelia“ používateľovi lichotia, rozprávajú sa s ním kedykoľvek chce, odpovedajú empaticky a prispôsobujú sa jeho náladám. Pre niektorých ľudí – najmä tých osamelých – sa tieto interakcie stávajú veľmi emocionálne dôležité. Existujú aj prípady, keď je človek presvedčený o tom, že „randí“ s AI, aj keď ide iba o program, ktorý nemá vlastnú vôľu ani skutočné city.
PARASOCIÁLNE VZŤAHY
Ďalšou nástrahou sú prípady, keď my niekoho poznáme, ale on nepozná nás, a napriek tomu máme pocit blízkosti. Hovoríme o parasociálnych vzťahoch, ktoré mali kedysi napríklad podobu obdivovania hercov vo filmoch a lepenia plagátov slávnych spevákov na steny detskej izby. Ale dnes, v dobe influencerov, vlogerov a iných ľudí, ktorí o sebe zdieľajú nespočetné informácie, majú tieto jednostranné emocionálne prepojenia oveľa väčšiu intenzitu. Vidíme ich každodenný život, rozprávajú na nás, môžeme im písať správy a zisťovať podrobnosti o živote a náš mozog na to reaguje podobne ako na reálne vzťahy. Parasociálne väzby nie sú samy o sebe zlé. Môžu motivovať, inšpirovať či poskytovať pocit pochopenia. Problém však nastáva, keď začnú nahrádzať vzťahy v skutočnom svete. Človek môže mať pocit, že je „obklopený ľuďmi“, no pritom nemá nikoho, komu by mohol zavolať, keď skutočne potrebuje pomoc.
Ak chce človek ostať sám sebou v digitálnom svete, potrebuje si strážiť hranicu medzi tým, čo ho napĺňa, a tým, čo mu len hladí ego. AI môže potešiť slovom, ale nikdy neponesie riziko ani zraniteľnosť, ktoré tvoria pravé vzťahy, preto je múdre využiť ju ako nástroj, nie ako rameno, o ktoré sa opierame v osamelosti. Podobne aj pri parasociálnych väzbách platí, že obdivovať môžeme kohokoľvek, ale dôverovať by sme mali len tomu, kto nás naozaj pozná. A tak možno najjednoduchšou cestou k autenticite je hľadať si chvíle, v ktorých nič nefiltrujeme: ísť na prechádzku bez telefónu, zavolať skutočnému priateľovi alebo priznať, čo cítime, namiesto toho, aby sme to nahradili frázami v digitálnom svete.
Zuzana Klučárová, psychologička
