Nastal čas, na ktorý sme sa 40 dní pripravovali – Veľkonočné obdobie, kedy si pripomíname najväčšie tajomstvo v dejinách ľudstva – Ježišovu smrť a zmŕtvychvstanie. Pri pohľade na kríž rozmýšľam nad tým, na čo myslel Ježiš, keď na ňom visel? Čo by mi povedal, keby som stála pod ním spolu s jeho najbližšími? Alebo keby som utekala k hrobu a on sa mi prihovoril? Čo by povedal tebe? A čo by som mu povedala ja?
Napriek všetkému tomu utrpeniu, ktoré musel zažiť, Ježišova láska bola väčšia ako všetky muky, a jeho myseľ i srdce sa zameriavali priamo na nás. Na každého jedného človeka, ktorý kedy na zemi žil, žije, alebo ešte len bude žiť. Zomrel aj za mne nesympatickú kolegyňu, zapáchajúceho bezdomovca, krutého tyrana, psychicky chorého človeka, za každé dieťatko, ktorému jeho rodičia nedopriali, aby sa narodilo, i za každého človeka, ktorého sme vo svojom srdci už odsúdili. On nie. Aká nepochopiteľná láska! Milovať tak, ako miluje on, je pre nás hriešnych ľudí veľmi ťažké. No nie nemožné! Boh dáva milosť „zväčšeného srdca“ tým, ktorí po tom túžia, a ktorých si sám vyberá. Stačí ho o to len prosiť – pretože ten, kto prosí, aj dostane.
Veľkonočné Trojdnie
Veľkonočné Trojdnie je zmesou zaujímavých kontrastov života – od slávnostnej večere, aktu hlbokej pokory pri umývaní nôh, cez neopísateľné psychické a fyzické utrpenie, až po obrovský zázrak vzkriesenia, víťazstvo nad mocnosťami temnosti a nesmiernu radosť, ktorú so sebou veľkonočné ráno prináša. I v našom živote sa striedajú časy, kedy oslavujeme radosti života, máme rôzne oslavy a posedenia s blízkymi, potom prichádzajú pády a chvíle, kedy je potrebná obrovská dávka pokory na to, aby sme dokázali znovu vstať, nastávajú ťažké časy – či už v podobe pandémie, samoty, ťažkých chorôb, úmrtí blízkych osôb, finančných kríz, straty práce, bolesti z nemožnosti mať dieťa a iných ťažkých životných udalostí a potom znovu prichádzajú menšie či väčšie zázraky a chvíle radosti. Často sa však cítime byť pribití na svojom kríži a myslíme si, že naša agónia nemá konca. Aj Ježiš to pravdepodobne prežíval rovnako – veď nám bol podobný vo všetkom, okrem hriechu. Avšak on každú chvíľu utrpenia prežíval v domnení, že na druhej strane je víťazstvo – spása jeho milovaných. Možno ste už počuli výrok, že utrpenie nás očisťuje. Utrpenie samo o sebe však nezachraňuje, nedvíha, ale ničí. To, čo nás obnovuje a premieňa, je, keď v utrpení nájdeme lásku. To je niečo, čo by sme sa mali od Ježiša naučiť – vložiť do nášho utrpenia lásku a nádej. Obetovať ťažké chvíle na konkrétne úmysly a neprestávať dúfať, že za mrakmi je vždy slnko, ktoré raz vyjde. Pápež František hovorí o tom, že z krízy nemôžeme vyjsť takí, akí sme boli predtým – budeme buď lepší, alebo horší, ako keď sme začali. Aj Ježiš bol v niečom iný, keď vstal z hrobu – jeho telo už bolo oslávené. Každá kríza prežitá s láskou, by nás mala priblížiť bližšie k Bohu.
„Ty si radosťou môjho prebodnutého srdca!“ To sú slová, ktoré by každému jednému z nás chcel oslávený Ježiš povedať. Napriek všetkým hriechom, ktorými sme jeho srdce ranili, a ešte zraníme, napriek našej ľahostajnosti – ja som radosťou jeho srdca!
„V šťastí i nešťastí, v zdraví i chorobe, budem ťa milovať a ctiť si ťa po všetky dni svojho života.“ Tieto slová manželského sľubu sú slovami, ktoré chce na oplátku počuť Ježiš od nás. Budem ťa milovať a ctiť si ťa po všetky dni svojho života, Ježiš!
Petra Klučárová
