V kostole občas zaznieva jedna veta, po ktorej počuješ hlboký nádych, niekto sa v lavici pomrví, a ty možno zagúľaš očami. Ktoré slová vedia dať veci takto „do pohybu“? No predsa: „…a teraz sa pomodlíme litánie k…“ A nasledujú mnohé nezrozumiteľné nekonečné zvolania, typické hlavne pre májové a júnové pobožnosti.
Prečo sa vlastne modlíme litánie?
V seriáli Teória veľkého tresku je postava Sheldona, ktorého návštevy sú sprevádzané vytrvalým klopkaním. Ikonická je veta: „Penny? (klop, klop, klop) Penny? (klop, klop, klop) Penny? (klop, klop, klop)“. Obdobné je to aj pri modlitbe litánií. Pri nej „klopeme“ na nebeskú bránu a vyprosujeme si milosti.
Možno máš mladších súrodencov, alebo si pamätáš zo svojho detstva, že keď sme niečo chceli od rodičov, vedeli sme im vymyslieť najrôznejšie mená: „Mami, mamička, mamulienka…“ a buď sme dostali o čo sme žiadali, alebo sme pochopili, že takto to nedosiahneme. Pri loretánskych litániách oslovujeme našu nebeskú Mamu. Všetky mená jej patria a majú hlboký význam. Ktosi sa opýtal: „Čo robí Panna Mária v nebi?“ Odpoveď znela: „Kľačí pred svojím synom a ustavične ho prosí za nás.“ Prečo teda nevzývať takú mocnú orodovníčku?
Orodovať znamená prosiť, alebo prihovárať sa. Keď sa modlíme k svätým, tak ich prosíme, aby sa za nás prihovárali u Ježiša. Modlitbu k svätým ktosi opísal ako žobranie o pomoc. Keď nepomôže jeden, ideme k ďalšiemu. Môže sa ale stať, že to, o čo sa modlíme, nie je pre nás najlepšie, preto Boh neplní naše prosby. Alebo postupne mení naše srdce a chce, aby sme sa k nemu takto priblížili viac. Ale žiadna modlitba neostáva visieť vo vzduchu nevypočutá.
K Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu sa modlíme hlavne v júni, ale aj každý prvý piatok v mesiaci. Tu ideme priamo k Zdroju. Všetky tie zvolania nám hovoria o tom, aký je Ježiš. A on sám sa nám darúva v Eucharistii so všetkým, čím je. Je to Srdce Syna večného Otca, ktoré sa spája s naším a aj nás robí Božími synmi a dcérami. Je to stánok Najvyššieho, ktorý si takto robí príbytok aj v našom srdci. Horiace ohnisko dobročinnej lásky nás ľúbi a pomáha nám milovať aj tých okolo. V ňom nájdeme všetku múdrosť a poznanie pre náš život, v ňom je prameň života a svätosti.
Svätými sa nestaneme sami od seba. Je to Božia milosť, ktorá v nás rastie. Ak jej to dovolíme. Takto by sme mohli pokračovať ďalej. Vo svätom prijímaní sa s naším srdcom spája Ježišovo srdce, ktoré chce s nami zdieľať svoje utrpenie i lásku.
Keď teda najbližšie zaznie veta: „…a teraz sa pomodlíme litánie k…“ môžeš sa zhlboka nadýchnuť, sústrediť sa na jednotlivé zvolania, a tak klopať na nebeskú bránu. Viac ako kvetnatosť oceňuje náš Pán vernosť našich modlitieb.
