Počas kňazského pôsobenia v obci Hnilčík Františkovi okrem šírenia duchovných hodnôt záležalo aj na rozvíjaní spoločenského a kultúrneho života svojich farníkov. V tomto príspevku si bližšie priblížime jeho bohatú literárnu tvorbu a koniec jeho pozemskej púte.

Kultúrno – spoločenský život v obci

V spolupráci s učiteľmi nacvičoval divadelné hry, organizoval púte, misijnú činnosť, propagoval kultúrnu a náboženskú tlač a vzorovo viedol evidenciu farnosti a matriku. Starostlivo si pripravoval kázne a príhovory.  Pamätal aj na jubileá farníkov, medzi ktorých zasieval vzájomnú lásku a úctu.  Na Vianoce v r. 1943 poprosil baníkov, aby na polnočnú omšu prišli v baníckych rovnošatách a utvorili polkruh pred oltárom. Svetlo karbidiek osvetlilo celú svätyňu  a prekvapilo celú farnosť.

Umelecká literárna tvorba

František Hadri mal dar prezentovať krásu a dobro aj v slove. Jeho umelecká tvorba je svedectvom veľkosti jeho života a čistej duše. Literárne začal pracovať už ako študent v Spišskej Kapitule, kde aj recitoval svoje básne. Vydal básnické zbierky: Večerné červánky, Výkrik vo víchrici, Rozhovory s minulosťou, Spievajúce rany, ktorú napísal s bratom. Knižne mu vyšli zbierky veršov pre deti: Zlaté dni, Bohu chvála, blížnemu pomoc, Slovenský rok, Perličky našej mamičky. V rukopise ostali zbierky básní: Naše kvety, Madone, Svetlo do tmy, Stopami haviarov, Básne o Matke a zbierka veršov pre deti: Abeceda. Svojimi básňami prispieval i do rôznych časopisov a novín.

Literárny vedec Július Pašteka v knihe Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny píše: „Príklon k detskému svetu a jeho skúsenosti s folklórom mu umožnili rutinne písať básne pre deti, kde vytvoril brilantné verše,“ a pripomína, že sa na Drevenického, básnika katolíckej moderny, zabudlo.

Hadri písal aj historické povesti a rozprávky. Vydavateľstvo LÚČ v r. 1993 vydalo knihu jeho rozprávok Čarovná píšťalka. Zachoval sa aj jeho román Baníkova matka. Publikoval aj národopisné články a štúdie a napísal divadelnú hru: Cesta na prísahu v Hnilčíku.

V rokoch 1941 – 1946 písal fejtóny do Slovenského rozhlasu. Publikoval aj svoje úvahy na tému slovenskej inteligencie a spomienku na bombardovanie Spišskej Novej Vsi.

Prekladal z francúzštiny, maďarčiny a nemčiny. Preložil životopis sv. Terézie z Lisieux a román P. Petra Lhanda Za hlasom Pánovým, ktorý vyšiel v Spolku sv. Vojtecha ako podielová kniha v r. 1943.

Zozbieral ľudové piesne a zvyky z regiónu Spiša, ktoré zostavil pod názvom Tak spieva môj spišský ľud a Hlas môjho ľudu. Vytvoril sedem pozoruhodných zbierok spišských ľudových piesní, zvykov, prísloví, porekadiel a pranostík, v ktorých sústredil výsledky svojich národopisných výskumov v dedinách dolného a stredného Spiša v rámci tzv. folklórneho roka od Ondreja, cez Viliju, Starý a Nový rok, Fašiangy, Veľkú noc až po Michala. Zachovala sa tiež trojzväzková etnografická štúdia svadobných zvykov Svadba v Hnilčíku.

Podľa významného etnografa doc. PhDr. Františka Matúša, CSc  si svojimi premyslenými a koncepčne vedenými národopisnými aktivitami Hadri vydobyl čestné miesto vedľa známeho spišského národovca, etnografa a publicistu Štefana Mišíka, farára z Hnilca.

Neobyčajne pracovitý kňaz, ktorý svoj život zasvätil ľuďom. Denne pešo prechádzal rozľahlou farnosťou, pomáhal a rozdával radosť. Nie raz však natrafil aj na tvrdé srdcia neprajníkov.  Unavený sa vždy večer zastavil v kostole, kde našiel odpočinok pre svoje nohy a pokoj pre dušu. „Pokoj do duše zosadá vždycky v starom kostole, tu moje srdce mäkne, tu poznám v každom čase dobroty Božie skryté, tu ukladám sa k spánku.“ 

Prenasledovanie v čase komunizmu

Počas minulého režimu aj on trpel za svoju vieru a krutosť Štátnej bezpečnosti pocítil na vlastnej koži. Neohlásené návštevy, domové prehliadky, vyhrážky, zákaz publikovať, vydávať knihy a spomienka na rok 1945, kedy ho mali popraviť ruskí partizáni a len zázrakom unikol smrti týždeň ukrytý v bani. Nedal sa však zastrašiť ani umlčať a pomáhal aj prenasledovaným rodinám vo farnosti.

Odchod do večnosti

Aj toto náročné obdobie ukrojilo z jeho života a smrť ho predčasne odtrhla od milovaného spišského ľudu. Odišiel mladý, zomiera na fare v Hnilčíku v 56. roku života. „Milujem svoju zem, ktorá ma zrodila a ktorej okrem duše, všetko zanechávam. Všetko som Bohu daroval, aj žitie svoje krátke.“

František Hadri bol kňaz telom i dušou. Zanechal po sebe veľa stôp. On sa nemusel báť, že príde do večnosti s prázdnymi rukami. Jeho spolužiak zo spišského seminára Mons. Viktor Trstenský o ňom napísal: „Nemalo by sa zabudnúť na jeho život a dielo, ktoré tu zanechal, ale ani na jeho bratov Jána – kňaza, prekladateľa, historika – a Ľudovíta Ľuboslava – učiteľa a básnika. Verím, že aj o týchto hviezdach na slovenskom nebi napíšu znalci ich životov, čím zhodnotia veľkosť ich mien a rodiny, z ktorej vyšli.“

O autorovi

Pokoj a dobro

Pokoj a dobro