Vstúpili sme do Pôstneho obdobia, v ktorom si o čosi intenzívnejšie pripomíname jednotlivé udalosti zo života Ježiša Krista. Pre ich dôraznejšie priblíženie k modlitbám pribúda i modlitba krížovej cesty, ktorá väčšmi prehlbuje duchovnú prípravu na veľkonočné sviatky.
Aj v minulosti ľudia pociťovali túžbu čo najväčšmi prežívať Kristovo utrpenie. Táto túžba v 15. storočí vyústila k vzniku výtvarného prevedenia zvaného krížové cesty. Krížová cesta, alebo po latinsky Via Crucis, je kresťanský názov pre pôvodnú cestu, ktorou kráčal Ježiš Kristus po odsúdení na smrť. Hlavná myšlienka ich vzniku vychádzala z putovania pútnikov na jednotlivé miesta v Jeruzaleme. Je však potrebné pripomenúť, že prví kresťania krížovú cestu s jej dnešnými štrnástimi zastaveniami nepoznali. Napriek tomu, približovanie si Kristovho života im vôbec nebolo cudzie. Ježišovu cestu si pripomínali procesiou, ktorá začínala v Getsemanskej záhrade na Olivovej hore, prechádzala cez údolie Kidron a končila sa v Bazilike Božieho hrobu. (Mimochodom, bola dlhšia, ako je v súčasnosti, pretože dnešná cesta sa začína v rímskej pevnosti Antonia, ktorú nechal vybudovať Herodes Veľký.)
Už od prvých storočí nášho letopočtu putovali kresťania do Svätej zeme, aby prešli túto cestu. Avšak, ako vieme, situácia v Jeruzaleme bola veľmi nestabilná a nepodarilo sa ho udržať pod správou kresťanov. Týmto sa stala cesta na posvätné miesta nebezpečná, čo bolo základom vzniku myšlienky o vytvorení akejsi náhrady Jeruzalema v prostredí Európy. Prvé správy o zriadení krížovej cesty pochádzajú zo Španielska, kde ju v kláštore Scala coeli pri Córdobe v roku 1425 inštaloval dominikán Alvaréz, pričom budovanie krížových ciest tiež podporoval rád františkánov. V roku 1686 povolil pápež Inocent XI. františkánom budovať krížové cesty aj vo vnútri kostolov a v polovici 18. storočia františkánsky kňaz Leonard z Port Maurícia dokonca pomohol vybudovať vyše 500 krížových ciest v Európe.
V období baroka mala celá krížová cesta podobu drobných kaplniek s plastickou alebo sochárskou výzdobou. Na kopci sa ako posledné 14. zastavenie nachádzala tzv. jeruzalemská kaplnka s Božím hrobom. Celý komplex takýchto kaplniek poznáme aj pod názvom kalvária. Zaujímavosťou je, že malé kaplnky krížovej cesty boli vkladané aj do obvodových múrov cintorínov.
Procesom postupného vývoja si prešli aj samotné zastavenia, ktorých podoba sa pravdepodobne vyformovala ešte počas krížových výprav v 11. – 13. storočí. Pojem zastavenie prvýkrát použil v roku 1472 pri svojej kázni W. Wey a o súčasnú podobu sa zaslúžil Christian Cruys. Prvé zastavenia boli veľmi jednoduché, skôr symbolické a tvorili ich stĺpy. Neskôr v 15. storočí ich už tvorili súsošia, či architektonické objekty, dokonca sa stalo populárne ich rozširovanie tlačou. Počet zastavení sa v minulosti líšil, poznáme dve zastavenia, ale aj sedem, alebo v roku 1590 sa píše o dvanástich. Priamo v Jeruzaleme okolo roku 1515 existovali viaceré krížové cesty, ktoré mali 19, 25 alebo dokonca 37 zastavení. Dnešný počet zastavení krížovej cesty a ich znázornenia bol štandardizovaný v 18. storočí pod vplyvom františkánov, a to pápežským dekrétom. Pápež Pavol VI. schválil v roku 1975 úpravu, na základe ktorej krížová cesta môže začať poslednou večerou a skončiť vzkriesením, pričom takéto krížové cesty šírili už predtým aj jezuiti a poznáme ich aj na Slovensku.
Najstaršie krížové cesty z konca 15. storočia sa nachádzajú v Lübecku a Norimbergu, či kalvárie v Piemontsku.
Pôstne obdobie, nech je teda obdobím ticha a pokoja, ktoré umožňujú krížovú cestu nielen zvonku pozorovať, ale aj vnímať jej posolstvo a význam v kresťanskej Cirkvi.
Miroslava Lazniová, historička
Zdroje:
LICHNER, Miloš: História pobožnosti krížovej cesty. In Jezuiti. [online] https://jezuiti.sk/historia-poboznosti-krizovej-cesty/; ŽÚBOROVÁ, Mária – ŽÚBOR, Peter. Christologický cyklus I. – II. In Encyklopédia kresťanského umenia. 229 s.
Zdroj obrázka:
https://de.wikipedia.org/wiki/N%C3%BCrnberger_Kreuzweg
Text k obrázku:
Adam Kraft, Krížová cesta v Norimbergu, 1. zastavenie.
